Po ceste domov začujem ľudovkové spevy, výkriky, hudbu. Už sa usmievam, a to ešte ani nepoznám zdroj.
V jednej miestnosti, starej ošarpanej budovy Univerzity obrany, sú poottvárané okná dokorán.V nich sa mihajú mladí chlapci, vyetšujú sa, tancujú. Vojaci.
Závidím im, no úsmev ma neopúšťa, ešte viac sa prehĺbi.
Doma si konečne pozriem Intouchables (trvalo mi to až doteraz). Pijem víno, lebo sa mi podarila skúška.
Film je krásny. Úprimnosť, radosť, humor, hlboké city. Porozumenie aj napriek odlišnej dimenzii.
Neviem, či existuje niečo krajšie, ako úprimnosť. Rozosmieva oči, znežňuje dotyk,..
Často mám problém byť úprimná, mám strach, že vtedy vyzniem nedôveryhodne, a to znášam veľmi zle. Ak vravím pravdu a ten druhý ma upodozrieva z nekalého úmyslu...
Sprostý strach. Veď človek, ktorého pravda urazí, alebo ju nechce počuť, asi o teba, dievča, nestojí. Ten ťa trápiť nemusí.
