Vianočné dni

Tieto Vianoce mám zázračne pomerne kľudné. Prispieva k tomu asi môj dospelejší postoj, že si nechávam v sebe svoje nervy nad vecami, z ktorých ma ide roztrhnúť. Tak je o jedno hundranie a o jeden krik menej. Neopetovanému kriku sa potom nechce pokračovať a je pokoj :)

Dostala som celkom pekné darčeky. Vo veľmi peknej darčekovej taške! Pozerám sa akurát na ňu a ani neviem, prečo sa mi až tak páči, lebo je dosť čačaná.

(Pijem akurát espresso vyrobené v mamkinom kávovari Dolce gusto, s prevareným mliekom v takom tom hliníkovom hrnci čo vreští keď vrie a prisypala som si škoricu. Zbožňujem jej vôňu :3 aj chuť aj všetko. Super je. Káva pomenej, ale to nevadí. Jurčik mi spraví lepšiu, keď budeme spolu, dostal na Vianoce pražičku na kávu :) )

Máme gigantický vianočný stromček. Ľúbim ho. Aj babke (tej, po ktorej sa podobám na Brežneva) sme boli vyzdobiť stromček. Babka je malinká, s čiernymi smiacimi sa očami. Veľmi rada maškrtí a má najlepší humor sveta - ticho zahundre srandu bez smiechu a ja sa až splačem od rehotu. Dali sme jej na stromček veľa saloniek, tak sa tešila, že bude mať na čo chodiť. (Na druhý deň jej ocko povedal, že by mala schudnúť a strašne sa urazila, že veď nie je najtučnejšia na svete :D Strašne mi je ľúto, že som pri tom nebola, lebo to muselo byť na ZOŠIKAŇE :D)

Babka mi rozprávala, aký som bola bitang. Aj z toho som sa smiala strašne. Z tých príhod som asi fakt bola - dobrodružne som jej utekala a vždy keď ma už išla na ulici chytiŤ, s rehotom som vyštartovala ďalej. Raz pri úteku som vbehla do nejakého obchodu a skryla sa za plachtu nejakú. Nevedela ma nájsť. Mala som asi 4 roky.

25.12. mi bolo celý deň do smiechu, rehotala som sa z hoc čoho. Ale strašne, ani som nevedela prestať miestami. Nenormálniem niekedy. Ale, smiať sa dobre je.

Bez hanby najmenšej - zbožňujem darčeky. A keď ma chce niekto obdarovať, tak mu nebránim. Šak asi to aj jeho teší, že mi niečo daruje. Asi som neskromná a hrozná. Jój. (Ešte nejaké dostanem, jemine, ako sa teším :D) O:-)

Back to black s radosťou spievané

Zle mi z sveta.
Zle mi z konca Amy Winehouse.
Zle mi. Ah.

Musela si mať v sebe tak strašne veľa smútku, že sa až trasiem a je mi nepríjemne. Škriabe ma koža.
Nikdy v živote nedokážem pochopiť, ako Ťa mohli nechať stáť tam, utýranú, nepochopenú, plnú lásky, prostej inteligencie, prirodzene talentovanú. Nechali to všetko zničiť s tak odpornou gráciou.
PREČO.

Bye little jewish girl. I´m so sorry. You can´t imagine how much.

https://www.youtube.com/watch?v=_gmZTAt1lls

Muž! Ženu.

Silná schránka, no pominuteľná.
Silné vnútro, no krehké.

                    ...

Pokiaľ na zemi si, vezmi a obijmi vnútro.
Zahaľ ho, potrebuje ťa.
Nežne, bo pamätá a puká ľahko.
Ale!
Ak naplno vypučané je...
Nauč sa od neho to, čo ťa spraví večným.
Áno, Ty. Ty, muž.

Občas aj dobre.

Nasadnem na bicyklík, malý oranžový. Dočiahnem nohami na zem, to je pre mňa nesmierne dôležité, keďže mávam strachy, že padnem.

Je otrasne horúco, no keď vyrazíme, vetrík mi začne viať sukňou šiat. Občas sa zahanbím, vyletia až neslušne vysoko. V meste sa to nehodí, kde aký ujo a teta by sa mohli nepekne pozrieť.
Vychádzame však z oblasti pešej zóny, bližšie k moru, ono vonia a ja nechávam viať sukničku už ako chce ...

Jazdím rýchlo, od radosti si občas vykríknem, som na výlete, na slobode, na vôni, na kráse.
Je mi pokojne, mám chuť zotrvať v tomto rozpoložení navždy.
Šaty mi vejú a ja ľúbim. Len tak, celým telom a dušou, milujem bezhranične a bezcieľne.

(Pocity z leta, Trieste 2015)

Nehnevám sa navždy.

Sadíš mi kvietky, sadíš mi kytičky... radujem sa z nich, rada Ťa mám, nepustím Ťa.

Neboj sa, nepadneš, držím Ťa. Pozri na ne, aké sú krásne.
Zviazal si ich pre mňa. Ako jedne z mnohých.
Z tých, ktoré ťahajú ma z ničôt.
Kvietky, slová, objatia...

Ďakujem.

Životné priznania

Mám rada, keď si niekto vo filme umýva zuby a vyplachuje si potom ústa. Pripadá mi ten daný záber taký autentický, realistický, nie filmový. 

Takže - rada sa pozerám na ľudí umývajúcich si zuby. 

A tadadááá - mám rada filmy Twilight. Kristen Stewart si tam pekne umýva zuby pred naplnením svadobnej noci v jednej časti. Ale nielen preto sa mi páčia tie filmy. Asi by sa na mňa pozreli divne ľudia, že sa mi to páči. Ale neskutočne ma priťahuje tá pochmúrnosť u takmer všetkých záberov. Rovnako ako ma priťahuje špinavý hnusný kriminálny Londýn z minulých storočí.  (odbočka)

Dej ma nijako nenadchol, to asi nečudo. Ale som tajne zaľúbená do Kristen Stewart O:-)

- jeden by si aj pomyslel, že teda mám vkus! :-)))) (samozrejme, že mám. veľmi dobrý ho mám.)

Som inak zase chorá, nádchujem. Práve som vopchala ruku do kvapky medu (!!! nerv) na stole, čo mi tam padla. Med má bieliace účinky ako tak pozerám - ostal tam svetlý fľak. Stolová hygienička som.

Tŕp, tráp

Poteš sa! Veď ťa prijali tam, kam si chcela.
Čo robíš? Dosiera sa to. Nič z toho, že ťa prijali aj na tú, aj na tú školu.

Poteš sa! Dostala si najkrajší vianočný darček. Cupitá, je krásny. Má ťa rád.
KDE SI?! Navždy si odišiel. Vzali mi ťa. Prázdno. Viem, že si mŕtvy.

Poteš sa! Lásku máš.
Naozaj mám? Uhýnam.

Balkón od Banketu

Brnenský balkón.

Osa na mňa útočí! No čau.
Suseda vypráža, určite chlebík vo vajíčku.
Počuť od niekoho Ficov prejav. Ew.
Počkať! Prekrývajú ho krásne ľudovky!
Poteší ma to,uchlipnem si z kávky.
Kávka z popradských kávových plantáží.
Nie som barbar,len ma ťahá na spánok.
Arabika viečka nenakojí.
Pod nimi oči mi čítajú knihu.
Rakovina. Solženicyn. Vyhnanec nobelant.
Z knihy trčí záložka a na nej ostalo nezakryté len jedno slovo.
Príznačné.

LAHODNĚ.
Tak mi asi aj je.

Na hojdacej sieti z textilu si už sused asi nepoleží veľa. Ani keď bolo teplo tam nebýval. Ale má za ňou obrovský plagát palmy s morom.
Strašný gýč. Ale na moje prekvapenie, veľmi sympatický.
(vždy sa tam pozerám a verím,že to tam nainštaloval chlapec svojej milej,ktorá bola smutná,že nemôžu ísť k moru,tak ju chcel takto potešiť :3)

Inde vidím živú palmu, z ktorej rastú paradajky?!

Asi ma uštipla včela. A výťah chodí,ale občas zavezie na zlé poschodie.

Psik

Veľmi chcem psíka. Mám pocit, že ma nemôže mať už nikto iný tak silno rád, ako moji rodičia, iba psík by to dokázal.

A mala by som ho tiež rovnako rada.

Čo?

23 mám a človek sa spýta: "plánujete nejako budúcnosť,akože vy dvaja spolu?" (ja s mojím J)

Vyschne mi v hrdle,pretože viem,že on so mnou žiadne nemá. Zahovorím to, že v tomto období neplánujeme nejako. On pokrúti hlavou, súhlasí, že nie.

Ahoj dievča, si samé ako prst, budúcnosť si prestaň predstavovať,lebo ostaneš ešte viac ranená.

Ciling

Mám rada električky. Veľmi. Radšej, ako autobusy. (aj keď mám rada aj tie, vrámci MHD)

Nevadí mi, že sú vraj pomalé, veď podľa mňa robia, čo môžu. Nevychytávajú schválne červenú, alebo si nevyžiadavajú auto v koľajisku.

Mám rada ich zvuky. Škrípanie pri brzdení, drkotanie koľají, zvuk v nadpise a aj tetu čo hlási. (Brnenskej tete nech je zem ľahká.)

Mám rada tie také, čo majú zadné sedadlá vysoko. Cítim sa ako kormidelníčka električky, keď tam sedím. (Musela som si teraz zazjapať  KORMIDELNÍK ČAS! tak rýchlo ako Jarko :3)

Dúfam, že navždy budú. Mesto by bez nich prestalo byť mestom. A mohli by si nechávať aj tie staré, bez kožušinkovej sedačky. Ale aj novšie modely ma ako tak uspokoja.

Příští zastávka: VESTIČKOVA!
(Som si takú vymyslela včera)

Burg Hochosterwitz

Len by som Ťa stískala. 

Nie si mi cudzí, ničím. 

Som pokojná, a to nie som pokojná ani vtedy, keď sa mám sretnúť s človekom, ktorého poznám 10 rokov. 

Môj znak zaľúbenosti je neprítomnosť motýľov v bruchu. Tie tam mávam skoro vždy, vždy, keď mi je nepríjemne. 

Pokojné bruško a kútiky pier samovoľne sa krútia do úsmevu. 

Sedíš mi naproti a ja Ťa ľúbim.

Niekedy by som bola radšej hlupšia.

Mať ľavičiarov rodičov, ktorí sa politike "rozumejú" na základe občasného sledovania TA3 nie je potešujúce.

Mať otca, ktorý vás na základe neviem čoho (asi na základe mojich hundraní proti politike Ruska, proti politike SMERu atď) obviní, že sa mu zdá, že by ste najradšej šli so samopaľom bojovať za Ukrajinu a vstúpiť do sekty - zamrzí.

A keď sa potom vykričíte, čo všetko vás na tom sere, s pocitom, že po takých faktoch a argumentoch by sa volič Fica zahanbil na zvyšok svojho života dostanete odpoveď - "nechápem načo sa ozývaš, keď sa tomu absolútne nerozumieš" - sa hodíte o posteľ a nariekate zo zúfalstva. Zabolí to viac, ako od neznámych mudrcov v diskusiách.

A pritom sú to rodičia, čo chcú pre svoje deti a vnúčatá to najlepšie. Chcú, ale robia presný opak.

Uvnitř tančím (nie film, naozaj)

Po ceste domov začujem ľudovkové spevy, výkriky, hudbu. Už sa usmievam, a to ešte ani nepoznám zdroj.

V jednej miestnosti, starej ošarpanej budovy Univerzity obrany, sú poottvárané okná dokorán.V nich sa mihajú mladí chlapci, vyetšujú sa, tancujú. Vojaci.

Závidím im, no úsmev ma neopúšťa, ešte viac sa prehĺbi.

Doma si konečne pozriem Intouchables (trvalo mi to až doteraz). Pijem víno, lebo sa mi podarila skúška.
Film je krásny. Úprimnosť, radosť, humor, hlboké city. Porozumenie aj napriek odlišnej dimenzii.

Neviem, či existuje niečo krajšie, ako úprimnosť. Rozosmieva oči, znežňuje dotyk,..

Často mám problém byť úprimná, mám strach, že vtedy vyzniem nedôveryhodne, a to znášam veľmi zle. Ak vravím pravdu a ten druhý ma upodozrieva z nekalého úmyslu...
Sprostý strach. Veď človek, ktorého pravda urazí, alebo ju nechce počuť, asi o teba, dievča, nestojí. Ten ťa trápiť nemusí.

Rubrika

Chcela by som žltý pekný pršiplášť, čo vyzerá ako z latexu. S tmavomodrými patentmi na zapínanie. K nemu tmavozelené alebo oranžové alebo červené gumáky.

A páči sa mi meno Rozália a Ester.

2

2 roky. Najkrajšie. Najkrajšie a najťažšie 2 roky môjho života.

Je mi stále záhadou, ako to, že je niekto po mojom boku. Nevedela som si to predstaviť, ako by si mal vyzerať, aký by si bol, aby si dokázal mať rád toto dievča.

Toto dievča je pojašené, stratené, uzavreté, ubolené... No schopné ľúbiť. Z celého srdca. Nielen teba, ale aj zvyšok sveta.
 Keď bolo samé, často mávalo pocit zaľúbenosti, nenamierený k nikomu. Len tak, mávala ním radosť z lásky. Ten pocit malo rado, vzduch jej city nemal šancu zraniť, nemohli sa mu zunovať...

Pohladiť však nedokázal.

Desí ma, že najkrajší pocit, ktorý pri Tebe zažívam, nie je samozrejmý. Pocit pokoja, nájdenia seba samej, zahojenia toho, čo kedysi bolelo.

Michaľany 15.5.2015

Purpurovo modrá
Či konečne ta seba nájdem?
Vábi, no ľaká ma.

Husi krídlami
Čeria mi spomienky.
Krásne a vzdialené

No?

Ako dlho trvá to obdobie zla, kým príde to dobré?

Nejako neodchádza.

https://www.youtube.com/watch?v=CxQfpqPW1Og

Ukáž mi svoje genitálie

Vždy sa mi to zdalo zvláštne, že sa ráno prebúdzam s nejakou pesničkou v hlave. Bez náväznosti na dej snov.

Hudbu mám síce rada, cez deň si kadečo vyspevujem, spievam si operného speváka, potom sa z toho smejem (môj vtip, najlepší vtip).

Ale pri dnešnom návrhu mojej hlavy na skladbu do dňa som si pomyslela, či naozaj nie som nenormálna. 

Show me your genitals,your genitals,show me your genitals, DŽENITELIAAA.

(Opakujem, naozaj nenaväzujú na nič z mojich snov.)

Dva stisky

Jeden poníži, utrápi.
Druhý nevedomky ochráni pred svetom.

FUJ

Spolubývajúca nechala na posteli smradľavé prepotené tričko a sedí v kuchyni už asi 4 hodiny. Izba smrdí celá, hoci vetrám ako besná. Som zúfalá a neviem čo robiť. Neznášam smrad. A tento nie je športový. Jej telo okolo športu ani neprešlo.

Chytila by som to tričko do veľkej pinzety, so štipcom na nose a vložila ho do vreca na odpadky. Presne ako v srandovnej rozprávke, keď dvíhajú smradľavé ponožky, okolo ktorých lietajú muchy.

Inak bol dnešný deň vôbec nie fuj :3

° °

Strechy sa mi zachcelo, zadívať sa na bôľ zhora.
Tlačiť a stúpať po mne, to sa ti žiada?
Schytiť a šmariť.
Zhor ty špina spráchnivená!

Za jedinú útlosť, šíreho tela,
chytáš ma a gniaviš.
Oj, prestaň už!
Ja lásky by som len chcela.

V skutočnosti naozaj osamotená.

Fúzatá krehkosť

6:21 z Brna. Vedľa si prisadne dievčatko (tipujem vek 12, ale ja nikdy neviem kto má koľko rokov, len na dôchodcovi vidím, že je asi starý, aj keď Chudík mi pripadá, že má minimálne 105)..
dievčatko s mamkou.  Vyzerá byť drsňačkou, ide na nejakú súťaž. Hlasno dáva najavo svoje názory, vôbec nie nesympatické na jej vek, páči sa mi, že v nedeľu skoro ráno ide športovať.

Obdivujem ju, pôsobí sebavedomo, vtipne a vôbec jej nevadí, že má retardovane zimnú čelenku na hlave po celý čas. Mamka sa jej spýta, či chce už raňajkovať a ona rozhodne vyhlási: "JO, DEJ MI TEN ŘÍZEK!" (vlak sa ešte nepohol, bolo asi 6:15 ráno, môj chatrný žalúdok ostal v nemom úžase, chudák by takto ráno nezvládol prijať rezník)
Napadne mi, že bude raz kamionistkou, nie len sekerou na svojho muža...

Po chvíľke sa krúti, potrebuje na wecko. Jedno je zavreté, do ďalšieho vagónu "neprojede", lebo sa bojí toho spájajúceho priestoru. Keď sa vlak pohne, otvoria wecko. Vráti sa z neho za 5 sekúnd hotová s vyhlásením, že "má strach z malých prostorů, nebo co"

Potom sa zháči, že vlak ide 159km/h (ťapnem si s ňou v mysli, že ma to tiež minule vydesilo). Cez okno ani nevidí koľajnice, také sú rozmazané! Zhodnotí, že by neletela lietadlom, lebo to ide ešte rýchlejšie. Povedala by mu "stůj satane!" (robí gestá alá policajt na križovatke).

Milujem Ťa

Nikdy viac nie si hodná započuť to. 

Len vtedy, zo tri krát, z chorých pier. 

Vtedy ťa skutočne milovali, vtedy ti rozumeli. 

Zapamätaj si to a ži s tým, vo viac nedúfaj. 

Pozitívny príspevok

Lámu sa mi nechty, priberám, vyrážky ako v 16stke. Kočandiem. Niečo mi chýba. Či niekto? Chúďa telo, chýba mu moja pozornosť.

Tú však neviem upriamiť na seba.

Kutranie

V poslednej dobe sa snažím spomenúť si, čo ma v detstve naozaj bavilo. Čo som robila bez ohľadu na to, či sa niekto pozerá, alebo nie. Mám strach z toho, že teraz robievam to, čo by sa zdalo zaujímavé ostatným a vôbec netuším, či sa to páči aj mne.

Najviac ma bavilo objavovať veci. Schválne som si nechávala v niektorých skriniach a šuflíkoch maličkosti. Dlhšiu dobu som tie skrine neotvárala (aj niekoľko mesiacov). Potom som ich otvorila a išla umrieť od radosti, čo všetko som tam našla, na čo všetko som už aj zabudla, že vôbec mám.
Mala som rada filmy Indiana Jones, tiež hľadal. Chcela som byť dlho archeologičkou, antropologičkou..

V obývačke sme mali veľkú skriňu na strieborný kľúčik atypického tvaru, do ktorej sa odkladalo v lete zimné oblečenie a naopak. Pre mňa to bola moja osobná Narnia (ten film som nevidela, len trošku, zdalo sa mi, že tie deti tam zažívali naozajstné dobrodružstvá). Keď som si v plnom prúde zimy otvorila skriňu a tam uvidela letné tričko okolo krku na ktoré som zabudla!!!!! och,ach, ciii ♥

Mamka sa hnevala, že v nej kutrem a prehadzujem oblečenie. Raz jej aj vypadlo na hlavu, keď som ho tam šikovne nahádzala, aby som nebola prichytená. CHI CHI

Snívam filmy, ohundrávam realitu

Zas raz niečomu nerozumiem, ale to už dlhšie. Len teraz to bude aj napísané. Svadobným fotografiám. Typu "sedíme na koľajniciach a stopujeme vlak", "šialene vyskakujeme, lebo sme predsa ten najbláznivejší pár", "som dominantná nevesta a škrtím ťa za kravatu mužík môj" ..

Ešte viac nerozumiem tomu, že sa na to chystajú vopred, nastajlujú sa do svadobného a svadba je ešte v nedohľadne. Zapózujú úplne bežné, prirodzené a nesmierne pohodlné kreácie.

Ja chcem aby ma môj muž videl prvý krát v sv.šatách, keď vojdem do kostola a aby ihneď odpadol. Veď budem krásna, svadba sa bude konať práve v tú chvíľu a nikdy inokedy, nie na stanici v Podivíne (naozajstné mesto!). A budeme sa ľúbiť, hýbať sa ako sa nám zachce, aj pusu si dáme kedy budeme chcieť. Ak ma štipneš do zadku, ako to robievaš, tak ma to poteší. A ak si to fotograf všimne a zveční to, bude to dobrý fotograf.

Záznam

Od dnes behám a zapisujem si to sem, lebo viem, že tento blog má 2-3 čitateľov a budem sa viac hanbiť, ak sem napíšem, že som nebola behať kvôli lenivosti. Zo začiatku to potrebujem prekonať, teším sa na fázu, kedy ma beh bude tešiť, lebo mi z neho nebude na zvracanie. Teraz je a veľmi.

Dní behu: 1

Absencia

Spoločnosti.
Porozumenia.
Rozosmiatia.
Pohladenia.
Istoty.
Ochrany.
Lásky v pohľade.

Najkrajšia noc života

Stala sa niekedy pred troma rokmi, tuším bolo leto, ale už s chladnými ránami.

S M.J. sme si posedávali pod Špilberkom, isto sme tam nekuli žiadne pikle. Len on trošku, ja som asi jemne pila (opitá som nebola). Cestou dole nás zastavili traja mladí ľudia (boli ale starší od nás o pár rokov) sediaci na lavičke, či sa nemáme chuť len tak rozprávať. Neskôr sa dvaja odpojili a ostal s nami jeden chlapec, právnik, ktorý sa učil od piatich rokov po anglicky od Kanaďanov (to už neviem ako sa stalo, že prečo) - mal neskutočne anglický prízvuk, pritom bol Čech.  

Dostali sme sa na Moravské námestie, tam bolo zopár podivínov, bola už celkom hlboká noc. Ja som zahliadla nejakých cigánov s gitarou, tancovali. Ja som si tak zahundrala pre seba, že jooj ísť si tam s nimi zatancovať. Chlapec (vyzeral na 27) právnik - nazvime si ho trebárs Julián ostal nadšený, že by som šla, že pôjde aj on. M. odmietol, že to nie je pre neho a šiel domov. 

Tak sme sa pridružili. Gitaru vlastnil ujo bezdomovec, s krásnymi očami, pár struniek chýbalo, no melódie ešte zvládla. Julián vedel hrať a spievať, tak si ju požičal. Cigánčiky sa tešili, hneď nás obkolesili a tešili sa, aký sme párik. (Vôbec sme neboli, ale nemohla som ich takto sklamať :) )

Neskôr prebral gitaru mladý cigán, ktorý sa strachoval, že už musí ísť domov, ale ešte nám zahrá dve pesničky. 

Podoprenej s ujom bezdomovcom, vlastníkom gitary, padali mi slzy od najhblšieho dojatia. Ujo plakal tiež. Ten spev a hra cigána..ako keby mi vyrval najhblšie smútky, dávno zabudnuté. Bolo to dokonale krásne. Aj ujo bezdomovec plakal. 

Neskôr sa strhla bitka mladučkého cigánskeho páru, vracajúceho sa z baru domov. Ona vyskakovala, on ju tuším aj udrel. Oddelili sme ich, Julián si vzal na slovo jeho, ja ju. Snažila som sa jej vysvetliť, že sa nesmie nechať biť, že to nie je prirodzené správanie, že sú aj chlapci, čo by ju nikdy neudreli. Z neho nakoniec vyliezli ťažké bôle, čo ho ťažili. Obe mladé duše, na prvý pohľad nevychované a vulgárne, boli tak jemné a utýrané...na druhej strane ich však možno práve toto priťahovalo a takto si to prejavovali, temperament :)
Nejaký ten sa vydral aj zo mňa, keď som si s tou dievčinou výborne zatancovala. Aj sme potlesk zožali!

Ujovi bezdomovcovi sme prispeli 50 korunáčkou, zašiel si do nonstopu. Doniesol si krabicové víno a pomarančovú bublinkovú vodu. Poprosil ma, či mu to nezmiešam, že to on má takto rád... :)

Julián ma odprevádzal na zastávku, na prvú rannú električku. Nestihol si odo mňa vypýtať číslo, tak ku mne priskočil v poslednej chvíli, hoci býval opačným smerom. Pusa na líce, tešila som sa, že som spoznala super človeka, nie potenciálneho frajera. V to ráno mi poslal 2 dlhé smsky, v nich krásne básne. Nikdy viac sa už neozval.

Amerika v pohári a takmer som umrela

Zaradovala som sa, keď Ti mlieko v priesvitnom pohári z IKEI pripadalo americky. Lebo som sa tiež vždy cítila pri takejto kombinácii ako z idilického amerického rána, kde vo filme raňajkuje celá  rodina, deti pištia, rozlievajú veci, ale každý má fúzky od mlieka :) (samozrejme z mlieka v priesvitnom pohári, z iného sa nerobia fúzky, to určite nie)

Neviem, či to ľudia robia bežne, ale ja pravidelne. Predstavujem si, že môžem zomrieť pri rôznych veciach. Dnešná cesta ECčkom: v istej chvíli s nami začalo strašne hegať. Samozrejme mi prišlo veľmi smiešno, lebo som si obzrela ľudí ako sa natriasajú, obdareným ženám skáču prsia a zle uležané pramene vlasov vejú dodebilna. Neprestávalo to, a tak som začala premýšľať čo sa deje. Všimla som si rýchlosť, akou ideme a bolo to 156km/h. Neviem, či to je normálne, ale mne sa to zdalo milión a ja som začala premýšľať v akom poradí sa vykoľajili vozne španielskeho (či akého) vlaku, čo si rušňovodič prednedávnom vyhodil z kopýtka... Že či som vo vhodnom vozni, v ktorom by som možno prežila. Vôbec ma to nerozrušilo, len som si tak predstavovala. Tak ako zvyknem.

Už nie, prosím

Neviem, prečo sa toto všetko deje, ale nech to už prestane. Nech sa konečne tá krásna duša raduje, nech existuje, nech je prítomná.. Bože, veď je to TVOJE DIEŤA!!!

Akýže to sen

Mimo nočných môr ma tieto dni navštevujú aj sny nabité neskutočnou estetickosťou. Som do nich zamilovaná...

Prechádzam sa starým kaštieľom, ktorý som zdedila po otcovi, no jeho súrodenci nemali záujem na jeho oprave, tak chátra. Je prekrásny, s výbušnou radosťou zisťujem, že sú v ňom miesta, ktoré som dosiaľ nikdy neobjavila. Vstupujem napokon do najvyššieho priestoru. Očakávania sú vyburcované, pretože cítim sladkastý pach spráchnivených kníh, ktorý mám tak rada. Som na povale. Teším sa, už si nebudem musieť kupovať knihy zo žiadnych antikvariátov, sú tam všetky. Niektoré rozhádzané, niektoré úhľadne uložené. Dostávam sa napokon tam, kde sídli môj najkrajší pocit zo sna. Otvorím obrovské sklenené dvere a vojdem do drevenej siene. V nej čierne krídlo a na ňom vo váze červené ruže. Sú čerstvé, čakali na mňa.. slnko svieti cez strešné okienko a na svete niet šťastnejšieho dievčaťa.

S

Niet slamky, niet pohladenia, niet dôvery. Čoho sa chytiť?

V samote ohmatávam, nehty sa nezachytia, niet o čo.

Zožltnú a rozštiepia sa.

Ale no!

Včera sa ma na základe mojej krásnej brošne plcha (od super O.) jedno dievča spýtalo, keď som jej povedala, čo to je : "aha že smrdíš ako plch?" Ha, vtip roka.
"Nie dievča, som milá ako plch." (až toto je vtip roka, ale zasmiala som sa len ja)

Dnes som na kultúrnej izbe M. dostala štyri komplimenty! :
- keď si vošla, pomyslel som si, že si Francúzka
- super vyzeráš v tej košeli
- to máš naozaj takú peknú farbu vlasov? to si fakt nefarbíš?
- podobáš sa na Janu Kirschner

Človek by si aj pomyslel, čo to za kočandu som :-)))))

Na ceste domov s novým dievčaťom sme si obe poťažkali nad trápením, ktoré väčšinu dievčat vôbec netrápi. Nie, ony nevedia čo to je to mať.  Chlpy na brade, chlpaté ruky, ...
Ponaučenie: aj s touto katastrofou môžem byť Francúzka!

Básnici, Čapek a ja

BÁSNÍCI

Básníci imaginárních bolestí,
vy, kterým se život tak snadno protiví,
které zklamává, unavuje, děsí,
kteří si ho ošklivíte, jím otráveni,
tady, kde já jsem, byste měli být,
uprostřed smutku, v samém středu běd,
zde se mnou, mezi tisíci podobnými:
zde byste mohli o hrůze a hoři pět!

Nie je mi momentálne až tak ťažko na duši, s pánem Josefem však často zdieľam tieto myšlienky.

(Josef Čapek, Oheň a touha, Básníci, 53)

Matka

Infarktujem, nerozumiem, ignorujem, odvrávam iróniou. Povrchná, hysterická, vymýšľajúca si, zábudlivá, urážlivá. 

Zbadám však jej ozajstný bôľ a pichne ma v srdci, ako už dávno nie. Zranená, nepochopená, zdanlivo nemilovaná. Môže sa taký človek správať príjemne, rozumne, empaticky? Nie, nemôže. 

Kiež by som Ťa mohla vytrhnúť a vhodiť do príjmností. Sme si však príliš nepodobné. Nikdy mi ani neuveríš, že cítim, ako veľmi ťažko Ti je. 

Moja mamka. Kedysi som jej povedala, že ju ľúbim len kvôli tomu, že je môj rodič. Že by ma ako človek nikdy v živote nezaujala. Prispela som k jej utŕpeniu...

Je ne parle pas français. J'ai des rêves français.

Keď sa ľudia občas smejú v kine na veciach, ktoré sa im zdajú smiešne vo filme, veľmi ma bolí, že nevidia, že smiešne nie sú, že sú naopak plné utŕpenia.. Cítim sa vtedy veľmi osamelo. Čo to s nimi je?

Kde ste vy ľudia, ktorí cítite? Nevidím vás ani vo svojom živote, cez deň, v kamarátstvach... Chýbate mi. Predsa viem, že existujete. Film by sa sám nenatočil.

Vietor ma láme vo dve, čo nevidí, že srdce už natrhnuté je? Kurevský vietor, hráš šansónom...

Viem, že to ŕ tam byť nemá.

Potešenia sama seba si

Mám zvyk si nechávať v kabelke nejaké malé cukríky (naschvál ich nevložím pri pokladni do nákupnej tašky), aby som na nich zabudla.

Tá radosť, keď ich tam objavím na druhý deň, alebo niekedy aj neskôr, hovorí ...
"Janka, si najlepšia!"

Rose

Cítim sa ako Rose z Dva a pol chlapa.

Rap

Mám ho veľmi rada. Taký ten, čo sa cítim ako gansgter pri ňom. Ešte viac ten, čo má zhnusený ksicht zo všetkého. Chcem sa kývať v tme na koncerte WWW. 

Ó a ešte mám chuť mať ružové vlasy a krúžok v nose. Neviem, čo to mám za rebelské obdobie. Asi by som si mala len zakričať radšej, nech ma tie pubertálne nadšenia nedovedú k vyholenej hlave. To by som bola naozaj, ale naozaj veľmi škaredá. 

https://www.youtube.com/watch?v=FhF1dOCtm60

23

Vôbec sa mi nechce sem prispieť, len si zaznačím, že som už staršia.
Odbilo osemnásteho na dvadsať tri.

555 eur na ďalší semester ušetrených. Keby som informatička, pokračovala by som od dnes vo firme, v ktorej som dnes po pol roku skončila anotácie nahrávok. Ale nie som. Ale hrial ma dobrý pocit, že som sa šéfovi asi zdala šikovná, keď sa nádejal, že by bol môj študijný odbor vhodný pre ďalšiu spoluprácu s nimi. Opäť - nebol. Ničto.

Popravde ma to serie, že som nebola milovníčkou matematiky a teraz by som mala vystarané. Nedokázala som nikdy prijať to,  že mi vyučujúca neposkytla čas na to, aby som príklad vyriešila po svojom. Áno, bolo to zdĺhavejšie, inakšie, než nám ona ukázala, ale k výsledku som sa vedela dopracovať. Vždy doplatím na škrabkanie si ľavého ucha pravou rukou :)) Nielen v matematike.

No aha, nechcelo sa mi písať...

...?

Padám. Povrch dopadu príliš príjemný, neublíži. Telo je schopné ďalšieho pádu. Len či aj duch?

** ****

Neviem, čo tie matky naučili dievčatá v mojom veku, ale mať takto v hlave nasraté a nebyť schopné základnej hygieny... Hlavne, že na poličke 50 tisíc kozmetiky od výmyslu sveta a v kuchyni a kúpelni by im nevadilo ani hovno na podlahe. Šak čo? :)

POTREBUJEM BOXOVACÍ VAK!!!!

Hrebeň, purpur, str. 11

Našla som v kozmetickej taške hrebeň s obrovskými Zúbmi. Tak som si povedala, že sa skúsim česať aspoň pred spaním.

Môj pred pol rokom rezaný palec ešte nie je zahojený. Prezradila mi to hrana sprchového kútu, keď sa pri strete s ňou sfarbil do purpurova. (Nie od hanby)

Vec čo sa mi páčila z knižky (človek so znetvorenou tvárou uvažujúci o tme, v ktorej by sa s ním dievčatko mohlo kamarátiť, pretože za svetla sa ho bojí):

"To zpropadené světlo je sice samo o sobě průhledné, ale všechny předměty, na které dopadne, činí zřejmě neprůhlednými. Světlo však existuje a tma není ničím jiným než dočasným odkladem rozsudku."
( Abe Kóbó, Tvář toho druhého)

.

Dni bez neho idú dolu vodou. Mám pocit, že priberám, hlúpnem, škarediem, strácam záujem o všetko.

Dofrasa.

Kecy a žiadostivosť

Ešte som si pri umývaní zubov (mimochodom moja najplodnejšia časť dňa, čo sa týka výmyslov a objavov) spomenula na:

Nemám obľúbené výroky, no zato mám dva, ktoré sa mi zdajú úplne idiotské.

V jednoduchosti je krása. + Protiklady sa priťahujú.

Chuť pasty Parodontax ako aj vône niektorých drogérií vo mne vzbudzujú šialenú žiadostivosť. Neviem, či nie až nejakú zvieraciu.

 

Kuchynka na východ

Túžim po kuchyni s veľkými oknami orientovanými na východ. Nie je nič krajšie (ale je, ale..) ako cítiť ranné slnko na tvári. 

Meryl Streep je výborná herečka, krásna žena. Pozrela som si dnes August: Osage county a dostal ma. Iste si raz zájdem na divadelnú verziu.  Mám rada vyburcované emócie. Silné, šialené. Krutý humor, absurdný.

Nezúčastním sa referenda. Dobrú  noc. 

Japonskí dedkovia

Keď si čítam nejakú knihu, v ktorej vystupujú japonskí dedkovia, v mojej hlave vyzerajú vždy ako súčasný cisár Japonska, Akihito. Samozrejme, s jemnými obmenami, ak sa autor povenuje podrobnejšiemu opisu tváre. Vždy však merajú 2 centimetre a majú trošku menšiu hlávku ako on.

(Nezosmiešňujem ho nijako, práveže vo mne vzbudzuje rešpekt a silné sympatie. A nie kvôli tomu, že mám tiež veľkú hlavu.)

Fotky: 1. Cisár Akihito s manželkou Mičiko
           2. Joooj.
           3. 2 cm.

Sviečka pod nosom

Konečne mi dnes bolo dopriaté zažiť čaro Vianoc. 

To, že by to mali byť sviatky rodiny - to si ja odžiť bohužiaľ nemôžem. Odžité v tichosti, urazenosti (nie mojej), nervozite...následne obrovské prázdno v mojom vnútri. (Už nikdy si v takejto nálade nepozriem otrasnú drámu :D rozkrájala ma na márne kúsky - We need to talk about Kevin.)

No nič, k dnešku.  Neviem ako to je možné, ale dnes na večernej omši som po prvý krát cez tieto sviatky v kostole počula mne známe koledy. (Na konci 3 slohy Tichej noci!!!) Nikto okolo mňa nespieval, asi sa hanbili alebo čo. Popravde sa mi zdali trápni. Plný kostol a nezaspievať si krásne nahlas také radostné pesničky?

Jooj ale ja som si teda zaspievala! :) S úsmevom, radosťou, že konečne cítim to, čo so sebou nesú Vianoce. 

(Nie uvrešťaného Bratislavčana, ktorý sa pokúšal znepríjemniť mi deň pri nákupe vianočných darčekov. Aj traja dôchodcovia v 67mičke sa ma v ten deň snažili surovo prevalcovať, až som ostala v údive, odkiaľ nabrali toľko síl. Pokusy boli našťastie neúspešné. :))

Cestou z kostola sa strhla besná chumelica a ja som si so sviečkou pod nosom a so zdravím na líčkach povedala, že ak raz budem matkou, tak sa pokúsim o to, aby moje deti mohli chodiť na nejaké bojové umenie.

Prvý deň

Tak som sa dnes po mnohonásobnom odkladaní myšlienky založenia si vlastného blogu rozhodla. Je tu, je môj, možno ho uzrú aj nejaké ďalšie oči. Môžem si tu písať najčudnejším slovosledom, akým sa mi zachce!

Dokopalo ma k tomu zvláštne dievča/žena, ktoré má trochu viacej odvahy ako ja, robiť veci, ktoré má rada a túži po nich. (Ahoj O. :) )

Cieľom tohto blogu je skúsiť byť aspoň raz naplno prirodzená. To mi zatiaľ v bežnom živote vôbec nejde.

Ešte netuším, o čom budú moje príspevky. Mávam však neraz počas dňa nutkanie zaznamenať si myšlienky a zážitky. Vytváram si tu teda na to priestor.

Rozčítala som si dnes knihu "Tvář toho druhého" od Abe Kóbó. Snažím sa udržiavať kontakt s krajinou, ktorá ma tak šialene priťahuje.
Inak som si dala prázdninový deň, zavretá na izbe v "mojom" meste, osamote. Prala, umyla riad. Na posteli mám rozhodené veci, usmievam sa na ne, musia počkať, prázdninujem. Zajtra však už nebudem.