Brunch, vlkodav, kvietky od detí ♥

 S J. sme mali voľno a tak sme si veľkomožne dali brunch (prvý v živote) v kaviarni. 

Wafle na slano, ľadové kávy, džúsiky.. Nebolo to vôbec ale vôbec zlé! Poprechádzali sme sa mestom, padla by aj zmrzlina, keby nie je sviatok a naša obľúbená je zavretá. 

Potom sme sa vrátili domov, oprali sme a šli zasa vonku. Náš nový domov je blízko pekného parku, do ktorého sa ale neuchyľuje veľa ľudí, pretože je blížko našej oblasti a chodí do neho veľa Rómov. Nerobia tam nič zlé, len ich tam je viac v skupinkách a jedia a debatia, detí pobehujú a hojdajú sa na detskom ihrisku. Takže vždy býva nejaká lavička voľná a nie je tam tesno, čo mne veľmi vyhovuje :3

J. má po sto rokoch skateboard, takže jazdil a robil triky okolo lavičky, na ktorej som sedela bosá (príjemná letná voľnosť s vánkom pod širokými nohavicami). Natáčala som ho aj na mobil, čo hundral, ale potom chcel vidieť asi 5 tisíc krát dookola video, kde som ho natočila a dobre skočil trik :)))

Keď oddychoval, zjavilo sa pri nás obrovské šteniatko vlkodava (už šteniatko nie je malé) a razil si to rovno na nás, tak som sa spýtala, či ho môžem pohladkať a pani: "no ona si ide práve po to!" Takže som hladkala VLKODAVA ♥♥♥ potom olízal koliesko J. skateboardu na zemi a pani sa zasmiala "no jo, to je to, co zvykne psy žrát" - asi sa boja skateboardu keď ide, ja to ale neviem tak smiešne napísať, ako to ona povedala. Ale pre spomienku - bolo to smiešne veľmi :D

Potom sa o pár lavičiek ďalej vyrojilo asi 6 detí rómskych, hrali sa na príšery a v rukách mali dlhé kvety, ktorými sa akože šermovali a naháňali. Pokiaľ šiel okolo nejaký človek, väčšinou ženského pohlavia, tak sa mu snažili milo darovať kytičku - NIKTO si od nich nezobral kvietok. Až sa zastavili pri našej lavičke a šeptom som počula: "zkus to té panííí! (akože mne). 

A tak sa zastavil najprv jeden chlapček, kvietok som si zobrala a on skoro umrel od hanby a dojatia, potom ďalšie deti sa vystriedali, mala som v ruke asi 4 kvietky a keď odchádzali, tak jeden chlapček (odhad 7 rokov) nám ticho povedal - jste moc milí!

Skoro mi puklo srdco. Tak veľmi by som chcela, aby tie deti mohli pocítiť, že nie sú vyvrheľmi, že môžu žiť rovnako voľne ako "bieli", že "bieli" ich prijmú ako rovnocenných. Odmalička im je dávané najavo, že to tak nie je. 

Vždy, keď budem mať vo svojom živote možnosť, vždy vždy im budem prejavovať náklonnosť a dávať im najavo, že sú pre mňa dokonalo rovní. Aby pociťovali nádej aspoň od nás niektorých. 

Keď sme už odchádzali z parku, pred nami kráčala slečna, ku ktorej sa deti zbehli a chceli jej dať kvietky, žiaden si nezobrala. A tak mi pri východe z parku pribudlo znovu ďalších pár kvietkov :)

Sociálna fóbia at its best

 Posledné dni si u seba uvedomujem veľký dopad pandémickej izolácie. Trvá to už takmer rok a pol, odkedy som do práce chodila iba sporadicky, a to najmä minulé leto, tentokrát som v nej nebola od septembra. Pracujem z domu.

Nikdy som nemala nejako extra v láske byť v spoločnosti ľudí. Ešte horšie bolo, ak ich bolo náhodou aj veľa. Takže byť na homeoffice mi veľmi vyhovuje, byť uvoľnená, nekontrolovať sa neustále, či mi niekde niečo netrčí, či nechodím príliš veľa na záchod, či nesmrdím, či nevyzerám katastroficky, či môžem rušiť kolegov s otázkami...

Takto sa to pekne vyriešilo, ak je problém, napíšem kolegom do chatu a inak sa o zvyšok moc starať nemusím. O zvyšok seba. 

Akurát sa mi začína stávať taká vec, že mám problém s ľuďmi vôbec byť. Predstava vrátenia sa do kancelárie ma totálne desí, desia ma ľudia na uliciach, chcem od nich čo najskôr ujsť domov a zavrieť sa pred nimi. Toto som mávala v light verzii aj predtým, ale teraz mi to začína pripadať už skutočne patologické. 

Je navyše leto, moje nenávidené obdobie roka, kedy mám pocit, že nie je z čoho sa tešiť. Takto sa aktuálne aj cítim. 

V živote som sa rozhodla 2x pre psychoterapiu. Oba razy boli v lete. A čuduj sa svet - je leto a ja ju idem skúsiť znovu. Myslím, že teraz je to celé umocnené minimálne na druhú mojou ročnou izoláciou. 

Je mi fakt zle, snáď bude lepšie. 

PS: Máme s J. konečne svoj vlastný domov, je to ešte len chvíľka, ale v mojej aktuálnej nálade sa z toho ani nedokážem tešiť a je mi z toho ešte viac smutno, aká som nevďačná. Chcem si tu o tom nechať tiež poznámku, ale v nejakej krajšej chvíli, teraz by si nezaslúžilo suchý depresívny popis. 

Situácia si žiada nový príspevok

Tak som sa zamyslela, že si budem asi chcieť za pár rokov prečítať, ako som prežívala terajšie obdobie - celý svet aktuálne pohlcuje nový vírus COVID-19, ľudovo koronavírus.

Sme v krajine tak trochu zavretí, hranice sú kontrolované a pokiaľ ich prekročí obyvateľ s netrvalým bydliskom, späť sa už nedsotane. A tam, kam sa dostal, bude musieť byť minimálne 14 dní v karanténe.

Mali by sme takmer všetci, čo nemusia obhospodárovať vodárne a iné dôležité veci, sedieť doma na riti a homeofficovať alebo brať iba 60% zo mzdy.

Teším sa, že ešte nie som živnostníčka (raz chcem veľmi byť). Môj biznis by teraz asi skaralo, pretože všetko je zatvorené. Snáď to väčšina ľudí finančne uhrá.

Tak toto boli technické zhrnutia a teraz moje pocity.

Ja s J sme na homeoffice a striedame si jediné mäkké kreslo tejto domácnosti. Jeden deň ja, jeden deň on. Nie je to úplne veselé, zatiaľ sa nezabíjame, čo je fajn.

Snažím sa nečítať už moc správy, pretože sa prevaľuje v strašných množstvách neohľaduplnosť, hlúposť, zloba a neviem čo ešte hnusné u ľudí. Ľudia taja, že boli v ohrozených krajinách na lyžovačke... kvôli nim je potom x ďalších ľudí v karanténe + nakazených. A dokonca to robia aj niektorí lekári. Zataja, operujú a pohybujú sa akoby nič, následne zavrú celé oddelenie, ktoré by inak mohlo pomáhať ošetrovať.

Proste JEBNE MA Z TÝCH JEBNUTÝCH ODPORNÝCH DEBILOV. Ah. Tak veľmi ma serú tí ľudia. Stále viac mám chuť ísť na lazy preč od nich.

Netuším, dokedy táto situácia potrvá, nevyzerá to ružovo, najmä kvôli spomínaným debilom vyššie.

Paniku zatiaľ pociťujem iba malinkú a verím, že to nejako ako ľudstvo zmákneme. Niektorí to neprežijú, zatiaľ som presvedčená, že my áno (asi preto je panika zatiaľ malá u mňa).

A sere ma, že tí hlúpi a zlí sa zvezú na vlne tých, čo nás v konečnom dôsledku budú musieť zachrániť, lebo sú inteligentní, dobrí a nekonečne pracovití a svedomití. Bohužiaľ, tej prvej skupine to nikdy nedôjde.
Neprajem im, aby sa nezviezli, ale aby pochopili, že nadávajú vždy na tých nesprávnych a nevelebia tých, čo by mali.

Som nekonečne vďačná, že tá druhá skupina existuje a je ochotná spraviť pre nás ako ľudstvo prvé aj posledné. Ostáva mi v nich iba veriť, že nás vyhrabú z tých sračiek zas a znova.

Dík vedci.

Zostatok: 2 zo 4 múdrostí

Som o dve osmičky chudobnejšia. Rástli šikovne dodebilna, takže mám stehy a hlavu ako obtlustlý škrečok (ale milý!).

Moja strava je už štvrtý deň: detská výživa, popučený banán, asi 5 piškót - moc tvrdé na rozpustenie v ústach, takže to som veľmivrýchlo vzdala. A ako gurmánsky vrchol, dva ks toustu na tradičný recept zo školských jedální: guličky ušúľané medzi prstami z chleba. Rovno prehĺtané.

Z tohto celého vzniklo nasledovné - mám chuť na všetko jedlo sveta. Denne si pozriem 30 videoreceptov (všetky si ich ukladám s predstavou, ako ich budem variť, keď už budem môcť otvoriť ústa na viac ako jeden prst..uhm, my ass).

Najviac ma však morí chuť na pečenú špekačku, popučené zemiaky a tatársku!
Nejedla som toto jedlo snáď 15 rokov a raz som vyhlásila po tom, ako mi strelila špekačka pri pečení masť do oka, že toto jedlo ja v život nebudem robiť!

Myslím ale, že toto bude aspoň jeden recept, ktorý si skutočne za týždeň uvarím!!!!
(Výkričniky sú asi výsledok agresívnej chuti)

Odkiaľ ten môj nerv?

Akurát som si znovu pozrela film Hours. Stále som si neprečítala nič od Virginie Woolf.
Momentálne čítam Jeden z nás - Príbeh o Nórsku (o Andersovi Breivikovi)

Obe veci trochu súvisia.

A aj tretia, ktorej som porozumela len nedávno. Poburuje ma veľmi veľa častí Biblie, vyhlásení cirkvi a kadečo z tejto oblasti.

Jedna z nich bola, neviem v ktorej časti presne, ale je to Starý zákon zrejme. Ten čo je veľmi hriešny, je prekliaty a spolu s ním 10 ďalších jeho pokolení.
No čo do pekla oni za to môžu? Totálna idiotina.

Môj dedo je človek, ktorý prekročil za svoj život minimálne x ľudsky slušných medzí. Píšem to čo najjemnejšie, skutočnosť je trochu menej pekná.

Vypočula som si viacero príhod, ako týral či už moju matku, alebo jej súrodencov. Hovorili my ich moja babka - manželka, moja matka...
Babke som mala chuť vylepiť facku, s akou nostalgiou mi príbehy hovorí na dvore domu, v ktorom naďalej obskakuje páchateľa.
Pri matke som ako dospelejšia dokázala po týchto príbehoch konečne pochopiť, prečo je taká, aká je.

Je jedným z pokolení po dedovi. Utýraná navždy. Má na sebe toľko rán, že nedokáže byť vyrovnanou plne láskavou osobou, preto pár rán pozanechávala aj ona. Napriek tomu som vďačná za to, aké úsilie vložila do toho, aby zo seba dala to najlepšie pre mňa.

Ďalším pokolením som ja. S jemnejšími ranami, ako má ona. Stále ich však bohužiaľ viem tiež rozdávať, dúfam len, že omnoho jemnejšie.

Od svojich cca 15stich sa veľmi snažím odvrátiť od tohto prúdu. V čistom rybníku však stále neplávem.

Doraz som tam.

Kde? Čo je doraz - na doraz tam budem? Alebo doraz tam budem? Doraz tam budem, na doraz...

Východniarsky intelektuálny výplach.

Dlhšie som si chcela niečo napísať. Tak si píšem konečne, počúvam veľmi zaujímavú novú hudbu - Nadine Shah.

Počúvam veľmi málo hudby, či už starej alebo akej. Novej tak raz za rok.

Čítam málo, teraz som si ale dala na rok 2018 cieľ 30 kníh! (Už mám za sebou 1 a 4/5 kníh, fíha)

Všetkého voľnočasového, takého pre mňa, robím málo. Stačilo!

Mám chuť si vyraziť na dvojdňovú dovolenku, sama, niekam s peknou izbou, pekným prostredím,

Chcem mať pocit, že som si sama zarobila na ten výlet, že som dospelá a že viem byť aj sama.

Veľmi po tom túžim, čoskoro to vykonám. Črtá sa mi to na nejaký apríl alebo tak.

Nechcem ani volať a písať si s nikým, dohodnem si nejaké znamenie, že keby sa niečo vážne deje, tak prezvoniť tri krát po sebe. Inak nič!

Mám toho teraz nad hlavu. Miestami mám chuť sa rozviesť, niekedy nemať nikdy deti, niekedy odísť od každého a poslať všetkých do riti, nechce sa mi už riešiť nič.

Pojebte sa všetci a robte si čo chcete, nebaví ma už riešiť vaše veci. Ja sama sa snažím byť voči ostatným nezaťažovačná a vy všetci ma len serete. Čo keby ste neboli? Čo keby som sa už zobudila z tohto zla?

Také jednoduché to drahá neni. Keď chceš mať veľa pekného v živote, čakaj kúsok väčší balík zlého k tomu.  Nedá sa inak, všade kam sa pozriem, to tak je. Nikto na svete sa ešte netešil naplno z dobra, aby predtým neokúsil naplno to zlé. Prípadne na striedačku. 
A teraz mi povedz, drahá J., nemáš chuť na dobro? No vidíš, máš. Tak čuš, choď si na ten výlet vytúžený, ten Ti pomôže a vyzbroj sa proti zlu a vyzleč pre dobro - nezabudni si ho poriadne vychutnať. 

Môj manžel je druhý krát chorý. 

Žijem, neumrela som.

Po 100 rokoch príspevok.

Som vydatá žena už takmer 4 mesiace. Aj keď neviem, či sa cítim ako žena; hlavne, vydatá? Srandy.

Nepociťujem nejakú zvláštnu zmenu, každý sa ma na to pýta. Popravde ani neviem čo hovoriť ľuďom.

Teším sa, že sa môžem prechádzať po byte bosá.
Teším sa, že keď vytiahnem tanier z poličky, je čistý.
Teším sa, máme balkón a na ňom si pestujem bylinky. (Skoro všetky mi zhynuli po tom, ako som ich nechala u inej osoby starať sa o nich.)
(A babka pod nami má obrovskú bazalku, ktorú vôbec neoberá, neviem načo. Ale je šikovná pestovateľka aspoň)

Teším sa, že máme veľa vankúšov.
Teším sa, že máme king size bed, ktorá sa mi tajne páčila a J. vykríkol v obchode presne na ňu, že je krásna.
Teším sa, že sme dostali školenie o zuboch a začali používať medzizubné kefky. (aj keď som dostala kriku, prečo som aj jemu nekúpila tú úplne najtenšiu - stále si myslím, že nebolo treba O:-) )

Teším sa, že sme obaja približne rovnako bordelárski. (tak decentne)
Teším sa ránam, keď chodievame časť cesty spolu do práce. Minule sme videli veveričku ako jedla rožok (či čo) pol metra pred nami!

Posledné tri dni sa nám podarilo dokonca spolu raňajkovať. Doteraz sme to nedokázali, vstávali sme 5 minút pred odchodom. Teda J takto, ja aj hodinu, ale stále sa vychystal skôr ako ja. - nepochopiteľné.
 (možno aj áno, lebo ja vymýšľam príbehy života po ránach v kúpelni, kedy sa zamyslím a zistím po 5 minútach, že nič nerobím)

Teším sa, že spolu zaspávame. Hovoríme vtipy. Ako pôjde J. namiešať mačičkám v ruji vreštiacim na ulici, do mliečka tabletku na spanie. :3

Teším sa.