Posledné dni si u seba uvedomujem veľký dopad pandémickej izolácie. Trvá to už takmer rok a pol, odkedy som do práce chodila iba sporadicky, a to najmä minulé leto, tentokrát som v nej nebola od septembra. Pracujem z domu.
Nikdy som nemala nejako extra v láske byť v spoločnosti ľudí. Ešte horšie bolo, ak ich bolo náhodou aj veľa. Takže byť na homeoffice mi veľmi vyhovuje, byť uvoľnená, nekontrolovať sa neustále, či mi niekde niečo netrčí, či nechodím príliš veľa na záchod, či nesmrdím, či nevyzerám katastroficky, či môžem rušiť kolegov s otázkami...
Takto sa to pekne vyriešilo, ak je problém, napíšem kolegom do chatu a inak sa o zvyšok moc starať nemusím. O zvyšok seba.
Akurát sa mi začína stávať taká vec, že mám problém s ľuďmi vôbec byť. Predstava vrátenia sa do kancelárie ma totálne desí, desia ma ľudia na uliciach, chcem od nich čo najskôr ujsť domov a zavrieť sa pred nimi. Toto som mávala v light verzii aj predtým, ale teraz mi to začína pripadať už skutočne patologické.
Je navyše leto, moje nenávidené obdobie roka, kedy mám pocit, že nie je z čoho sa tešiť. Takto sa aktuálne aj cítim.
V živote som sa rozhodla 2x pre psychoterapiu. Oba razy boli v lete. A čuduj sa svet - je leto a ja ju idem skúsiť znovu. Myslím, že teraz je to celé umocnené minimálne na druhú mojou ročnou izoláciou.
Je mi fakt zle, snáď bude lepšie.
PS: Máme s J. konečne svoj vlastný domov, je to ešte len chvíľka, ale v mojej aktuálnej nálade sa z toho ani nedokážem tešiť a je mi z toho ešte viac smutno, aká som nevďačná. Chcem si tu o tom nechať tiež poznámku, ale v nejakej krajšej chvíli, teraz by si nezaslúžilo suchý depresívny popis.
