S J. sme mali voľno a tak sme si veľkomožne dali brunch (prvý v živote) v kaviarni.
Wafle na slano, ľadové kávy, džúsiky.. Nebolo to vôbec ale vôbec zlé! Poprechádzali sme sa mestom, padla by aj zmrzlina, keby nie je sviatok a naša obľúbená je zavretá.
Potom sme sa vrátili domov, oprali sme a šli zasa vonku. Náš nový domov je blízko pekného parku, do ktorého sa ale neuchyľuje veľa ľudí, pretože je blížko našej oblasti a chodí do neho veľa Rómov. Nerobia tam nič zlé, len ich tam je viac v skupinkách a jedia a debatia, detí pobehujú a hojdajú sa na detskom ihrisku. Takže vždy býva nejaká lavička voľná a nie je tam tesno, čo mne veľmi vyhovuje :3
J. má po sto rokoch skateboard, takže jazdil a robil triky okolo lavičky, na ktorej som sedela bosá (príjemná letná voľnosť s vánkom pod širokými nohavicami). Natáčala som ho aj na mobil, čo hundral, ale potom chcel vidieť asi 5 tisíc krát dookola video, kde som ho natočila a dobre skočil trik :)))
Keď oddychoval, zjavilo sa pri nás obrovské šteniatko vlkodava (už šteniatko nie je malé) a razil si to rovno na nás, tak som sa spýtala, či ho môžem pohladkať a pani: "no ona si ide práve po to!" Takže som hladkala VLKODAVA ♥♥♥ potom olízal koliesko J. skateboardu na zemi a pani sa zasmiala "no jo, to je to, co zvykne psy žrát" - asi sa boja skateboardu keď ide, ja to ale neviem tak smiešne napísať, ako to ona povedala. Ale pre spomienku - bolo to smiešne veľmi :D
Potom sa o pár lavičiek ďalej vyrojilo asi 6 detí rómskych, hrali sa na príšery a v rukách mali dlhé kvety, ktorými sa akože šermovali a naháňali. Pokiaľ šiel okolo nejaký človek, väčšinou ženského pohlavia, tak sa mu snažili milo darovať kytičku - NIKTO si od nich nezobral kvietok. Až sa zastavili pri našej lavičke a šeptom som počula: "zkus to té panííí! (akože mne).
A tak sa zastavil najprv jeden chlapček, kvietok som si zobrala a on skoro umrel od hanby a dojatia, potom ďalšie deti sa vystriedali, mala som v ruke asi 4 kvietky a keď odchádzali, tak jeden chlapček (odhad 7 rokov) nám ticho povedal - jste moc milí!
Skoro mi puklo srdco. Tak veľmi by som chcela, aby tie deti mohli pocítiť, že nie sú vyvrheľmi, že môžu žiť rovnako voľne ako "bieli", že "bieli" ich prijmú ako rovnocenných. Odmalička im je dávané najavo, že to tak nie je.
Vždy, keď budem mať vo svojom živote možnosť, vždy vždy im budem prejavovať náklonnosť a dávať im najavo, že sú pre mňa dokonalo rovní. Aby pociťovali nádej aspoň od nás niektorých.
Keď sme už odchádzali z parku, pred nami kráčala slečna, ku ktorej sa deti zbehli a chceli jej dať kvietky, žiaden si nezobrala. A tak mi pri východe z parku pribudlo znovu ďalších pár kvietkov :)
