Žijem, neumrela som.

Po 100 rokoch príspevok.

Som vydatá žena už takmer 4 mesiace. Aj keď neviem, či sa cítim ako žena; hlavne, vydatá? Srandy.

Nepociťujem nejakú zvláštnu zmenu, každý sa ma na to pýta. Popravde ani neviem čo hovoriť ľuďom.

Teším sa, že sa môžem prechádzať po byte bosá.
Teším sa, že keď vytiahnem tanier z poličky, je čistý.
Teším sa, máme balkón a na ňom si pestujem bylinky. (Skoro všetky mi zhynuli po tom, ako som ich nechala u inej osoby starať sa o nich.)
(A babka pod nami má obrovskú bazalku, ktorú vôbec neoberá, neviem načo. Ale je šikovná pestovateľka aspoň)

Teším sa, že máme veľa vankúšov.
Teším sa, že máme king size bed, ktorá sa mi tajne páčila a J. vykríkol v obchode presne na ňu, že je krásna.
Teším sa, že sme dostali školenie o zuboch a začali používať medzizubné kefky. (aj keď som dostala kriku, prečo som aj jemu nekúpila tú úplne najtenšiu - stále si myslím, že nebolo treba O:-) )

Teším sa, že sme obaja približne rovnako bordelárski. (tak decentne)
Teším sa ránam, keď chodievame časť cesty spolu do práce. Minule sme videli veveričku ako jedla rožok (či čo) pol metra pred nami!

Posledné tri dni sa nám podarilo dokonca spolu raňajkovať. Doteraz sme to nedokázali, vstávali sme 5 minút pred odchodom. Teda J takto, ja aj hodinu, ale stále sa vychystal skôr ako ja. - nepochopiteľné.
 (možno aj áno, lebo ja vymýšľam príbehy života po ránach v kúpelni, kedy sa zamyslím a zistím po 5 minútach, že nič nerobím)

Teším sa, že spolu zaspávame. Hovoríme vtipy. Ako pôjde J. namiešať mačičkám v ruji vreštiacim na ulici, do mliečka tabletku na spanie. :3

Teším sa.

Anglické grófstvo

Mám v sebe nejaké grófstvo. J. sa z toho zvykne smiať.

Mávam v sebe veľmi intenzívne pocity, keď vidím nejaký starý kaštieľ, veľkú starú vilu, s prekrásnou architektúrou a veľkou záhradou okolo. Nefarebné, šedé budovy.

Neviem to ani popísať, ale je to ako niečo "čo poznám", "čo som si odžila", "čo mi bolo príjemné a navždy bude."

Neverím na reinkarnáciu, aj keď možno v kútiku duše áno.
Cez víkend som navštívila domov. Boli sme si pozrieť miestny kaštieľ, ktorý má za sebou obrovský krásny park.
Bol šedo hnedý, vysoké stromy boli holé, tiché. Pod nimi zem súvisle pokrytá lístím. Nikým neobrábaná.
Nikde nikto nebol. Stála som na kopci a hľadela na neho. Nechcela som odtiaľ už nikdy odísť. Nechcela som od neho odtrhnúť zrak.

Spomenula som si na pocit, na ktorý som dovtedy nikdy nemyslela. Do tohto parku som zvykla ujsť, keď som chodila do škôlky. Bol v jej tesnej blízkosti.
Veľa detí sa ho bálo, ale ja som ho zbožňovala. Vymýšľala som si v ňom príbehy, hrala som sa sama so sebou na dobrodružstvá.

Neviem čo to je, ale keď si teraz na ten park spomeniem, vytvára to vo mne veľmi zvláštne pocity. Sú príjemné ale veľmi vzrušujúce, príťažlivé voči nemu. Hm.

HPP

Od včera som pracujúca. Zatiaľ je to tam fajn, lebo si len čítam manuály. Mám už 40 minút nadčasu.

Ale zajtra už asi budem robiť niečo praktické. Práca s drahými produktmi. Začínam mať nepríjemný pocit, že tam nechcem ísť a nezvládnem tam nič.
Tentokrát to nevzdám a nezutekám.

Vyďaržaj J! (či jako to je... )

Underground undergroundov

Prvý rok na výške som mala naozaj študentský.

Kamarátila som sa chvíľu s chlapcom, ktorý bol ten typ umelca, že mu takmer nie je rozumieť, ale aj tak je tak príťažlivo zaujímavý. Púšťali sme si koncert Led Zeppelin na 11. poschodí intráku v učebni.
Jeden večer sme pozerali neviem čo u neho v izbe, kedy som sa dozvedela, že nemá internet, lebo sa mu zaň nechcelo platiť. Tak sme si smskovali.

Zobral ma raz na koncert na Cejl. Skoro som sa zosrala od strachu v tej oblasti.

Koncert bol v práčovni pod zemou, prešuchli sme sa cez rad práčok a dostali sa do veľkej "pivnice". Bolo tam asi 30 ľudí.

Interpréti boli väčšinou bosí a prednášali dramaticky poéziu(ktorá mala trochu jemný tón, nedalo sa to ale nazvať spevom) do super živej hudby. Občas až kričali a ja som mala zimomriavky a išla som vybuchnúť, aké super sa okolo mňa deje. Bolo tam modré svetlo a o tej miestnosti nevedel podľa mňa nikto na svete okrem tých, čo tam akurát boli. A tak to malo byť.

Boli tam aj drogy. Ale mimo mňa a kamoša. On len fajčil a na nohách mal super hnedé kožené topánky na šnúrky, za 60 korún zo sekáču. Na sebe červenooranžový rozťahaný sveter.
Ja som mala v ušiach náušnice od K., v tvare červených úst so zubmi. Veľmi sa mu páčili, tuším aj tej fejk barmanke (hygiena ani nechýrovala o tom, že sa tam predávajú nejaké nápoje). Stratila som tam jednu, snáď spravila niekomu radosť.

(Raz som mu povedala, že smrdieva potom. Na pozeraní koncertu Led Zeppelin mi dal ovoňať potom predlaktie, či je to už lepšie. Mal na sebe napleskanú nejakú vôňu... hahaha. Bol to len kamoš s peknými očami, takže mi na tom až tak nezáležalo :) )

Rozchod 2014

Po 10 mesiacoch chodenia s J. sme sa rozišli. Behala mu po hlave M. a ja som to už nedokázala zniesť, tak som to ukončila. 

2 týždne rozchodu. Postupne mi odumieralo vnútro, chcelo sa mi zvracať, nežiť, vyškrabať si zo seba všetko, zabudnúť. Strašne veľa som spávala, aby som nemusela myslieť. 

A keď som nespala, tak som plakala. Nevedela som prestať, nechápem odkiaľ toľko sĺz dokázalo ...

Cítila som naničhodnosť, smútok. Ten postupne prechádzal do totálnej prázdnoty. V nej sa začala tvoriť chuť, aby to cítil aj on. Táto chuť si nezaslúži pochvalu, viem. 

Nebol to smútok pubertiačky, ktorá zažije ešte 10 lások podobnej tej, ktorá ju práve sklamala.

(aj taký som zažila)

Mňa bolelo reálne srdce. Možno by sa mi kdekto vysmial...

Ja už lepšiu lásku nezažijem. Som rada, že som mu vtedy po 2 týždňoch večer spravila odporný výstup plný pohŕdania a nenávisti, za ktorý by som si v kľudnom stave vylepila facku. Ráno sme si spomenuli, že sa máme radi.