Zoserem sa?

Skúšam prvý krát piť Activiu s BIFIDUS AKTIREGURALIS, ktoré neexistujú. Ale reklama. Premýšľam, či ma z toho nepreženie. V tom ako toto tu píšem, mi cez okno skočil do izby náš kocúr (Ing.Remus) a zavrešťala som si, REMUS, SKORO SOM SA POSRALA! No, ani Activiu nepotrebujem. Situačné vyprázdňovanie sa.

Bývam v novom byte, s 5 tisic metrovými stropmi. Je to pekné, cítim sa nestiesnene, ale dnes ako som sa snažila povysávať pavučiny, sa mi prestali až tak páčiť. (Stále sú strašne super :3 )

Býva nás tu takisto 5 tisíc (8), ale nejako zázračne to zvládam. Je to tu také študentské, uvoľnené, až neuveriteľne fajn ľudia sa tu zišli. Ale čoskoro pár z nich odchádza, budú tu noví, tak uvidíme.

Som tu nútená naučiť sa, že keď potrebuješ, neodkladaj, ale hneď bež. Neskôr bude obsadené a ty sa budeš neznášať a brucho ťa bude neznášať ešte viac.

Bývam v prekrásnej oblasti. Je tu tíško, architektúra na utretie slzičky (náš dom je vraj odfotený medzi najkrajšimi budovami Brna v nejakej starej knižke), 2 veľmi super sekáče tu mám, milé kvetinárstvo, kde majú frézie (moje naj kvietky, značím si lebo stále zabúdam ako sa volajú), milá kaviarnička, strašne hipsterská ale majú tam aj kadeaké jedlá, asi obchod s jedlom to je skôr, ako kaviareň, ale dá sa tam sedieť a je to tam pekné. Ešte mám len v pláne tam vojsť. Keď si viacej privyrobím.

Mám odovzdanú bakalárku, či to bude aspoň E, to je vo hviezdach. Ale je mi podstatne uvolnenejšie, ako keď som ju písala. Strašné to bolo, lebo som si to samozrejme nechala na poslednú chvíľu.

Neviem, či sa zoserem, ale možno skôr od radosti. Že bývam v peknom meste, na jednej z jeho najkrajších ulíc. A je mi tu naozaj veľmi dobre. Tu chcem prežiť svoj život, v jednom z týchto bytov.

A ja sprostááá

Prečo som si len vybrala filozofickú a estetickú tému. No prečo. Lebo nemôžem využiť jednoduchosť odboru, ktorý študujem a odfláknuť všetko.

"If ontology-aesthetics is being challenged, what is still is missing is to take charge of the bioart in this sense, to think of the dislocations of the real occurring from there, the configurations of spaces-times, the modes of being."

Znížené sebavedomie mojich "zručností" v angličtine, na A1.

Slabá chvíľa z 10.4.

Ako pes priviazany na pol metrovú reťaz. 

Raz týždenne dostáva vychádzku po CELOM dvore, na 2 minúty. 

Teší sa, vrtí chvostíkom a verí, že tentoraz už ostane navždy navoľno.

 Ale nie, to len pán zatiaľ ľstivo skracuje jeho reťaz o jedno oko,tak ako zakaždým.

Psík občas premýšľa, či by si neodhryzol nohu, za ktorú je priviazaný a utiekol by. Preč,ďaleko. 

Potom si to však rozmyslí, lebo pán mu nadeľuje veľmi chutné granulky, aj z dobrého obeda sa mu zavše zvýši. 

Čo keď vo svete také nenájde? Aj hladká ho tak príjemne...

Lenže zo spánku ho vytrhá myšlienka. 

Čo ak ostane priviazaný už len na jedno oko reťaze? 

Koniec dvojminútovým vychádzkam, koniec vyhliadok na voľný pohyb po peknom dvore.

Nevhodný príspevok, pobúrenie!

Robert Kodym.

 Ja ho podzigam.

Duch mesta.

Fuu fu fu fuuu fu fu fuuuu. Jana Kirschner.

Zbožňujem Brno. Dnes večer tak pekne voňalo, ako keby som pri mori.
Voňalo aj ľuďmi, nejako sa každý stáva usmiatejším, slobodnejším.

Na chodníku, na terase, na kávičke, na gitare, s foťákom, v sukni, šialeným tempom na bicykli, so zmrzlinou, na skejborde, nohami vo fontáne.

Bezdomovci už nemrznú, s psíčekmi sa prechádzajú. Čoraz viac pozorujem, ako má bezdomovec psíka. Veľmi ma to hreje pri srdci, že majú spoločníka, ich ešte určite viac.

Vychutnávam si tieto jarné momenty, leto mi už tak voňať nebude. Dobre mi je.

Dobré ránko

Raňajkujem, síce o desiatej, ale predsa! Dalo by sa to zaradiť medzi moje životné mýlniky, keďže mám problém jesť hlavné jedlo dňa. (Teraz mi napadlo, že v jedálnych lístkoch sa píše pri iných jedlách hlavné, to je jedno.)

Ale pospala som si dobrých 8 hodín.Vonku je pekne, také moje leto. Užívam si to, kým príde leto ostatných, moja pohroma. Dnes budem písať bakalárku, dúfam, že húževnatejšie ako včera.

Nudný výplach hlavy. čau.

Kam odchádza.

Čo prežíva vnútro človeka s depresiou, netuším. Dovolím si myslieť si, že pár skutočne depresívnych momentov som si odžila aj vo svoje hlave. Trvali však krátko, hodinu-dve. Neviem si predstaviť, čo by so mnou spravili dni, mesiace..

Takú utrápenú myseľ by som objala. Aj som objímala, nie raz, nie dva krát... Milovala som ju, aj ju milujem. Cítila som však aj obrovskú nenávisť. Nenávisť k skutočnosti, že niekdajšia láska k životu, ku mne, sa vytráca z tej duše. Obviňovala som toho, od ktorého tá láska prúdi. Mala som chuť kričať, udierať, prestať veriť, vydrať si lásku aj z mojej duše. Prečo sa tomu všetkému Boh prizeral a ešte mu aj priťažoval? Tieto pocity hnevu sa mi prepletali so smútkom a beznádejou.

Bola som rozodnutá, že keď sa mu uľaví, opustím ho. Dovtedy mu pomôžem ako budem môcť, lásku som už na oplátku nedostávala, neverila som, že po tej strate niekde ešte prežíva. Jednoducho láska venovaná mne, umrela.

Spomínam si, ako ho vždy nové tváre aspoň na chvíľu rozptýlili. Moja pre neho neznamenala nič.

Dnes potichu tuším. kam sa na ten čas ukryla. Odložil si ju ku mne. Pomaly mu ju neporušenú vraciam, nabrala však iný tvar.