Nasadnem na bicyklík, malý oranžový. Dočiahnem nohami na zem, to je pre mňa nesmierne dôležité, keďže mávam strachy, že padnem.
Je otrasne horúco, no keď vyrazíme, vetrík mi začne viať sukňou šiat. Občas sa zahanbím, vyletia až neslušne vysoko. V meste sa to nehodí, kde aký ujo a teta by sa mohli nepekne pozrieť.
Vychádzame však z oblasti pešej zóny, bližšie k moru, ono vonia a ja nechávam viať sukničku už ako chce ...
Jazdím rýchlo, od radosti si občas vykríknem, som na výlete, na slobode, na vôni, na kráse.
Je mi pokojne, mám chuť zotrvať v tomto rozpoložení navždy.
Šaty mi vejú a ja ľúbim. Len tak, celým telom a dušou, milujem bezhranične a bezcieľne.
(Pocity z leta, Trieste 2015)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára