Už nie, prosím

Neviem, prečo sa toto všetko deje, ale nech to už prestane. Nech sa konečne tá krásna duša raduje, nech existuje, nech je prítomná.. Bože, veď je to TVOJE DIEŤA!!!

Akýže to sen

Mimo nočných môr ma tieto dni navštevujú aj sny nabité neskutočnou estetickosťou. Som do nich zamilovaná...

Prechádzam sa starým kaštieľom, ktorý som zdedila po otcovi, no jeho súrodenci nemali záujem na jeho oprave, tak chátra. Je prekrásny, s výbušnou radosťou zisťujem, že sú v ňom miesta, ktoré som dosiaľ nikdy neobjavila. Vstupujem napokon do najvyššieho priestoru. Očakávania sú vyburcované, pretože cítim sladkastý pach spráchnivených kníh, ktorý mám tak rada. Som na povale. Teším sa, už si nebudem musieť kupovať knihy zo žiadnych antikvariátov, sú tam všetky. Niektoré rozhádzané, niektoré úhľadne uložené. Dostávam sa napokon tam, kde sídli môj najkrajší pocit zo sna. Otvorím obrovské sklenené dvere a vojdem do drevenej siene. V nej čierne krídlo a na ňom vo váze červené ruže. Sú čerstvé, čakali na mňa.. slnko svieti cez strešné okienko a na svete niet šťastnejšieho dievčaťa.

S

Niet slamky, niet pohladenia, niet dôvery. Čoho sa chytiť?

V samote ohmatávam, nehty sa nezachytia, niet o čo.

Zožltnú a rozštiepia sa.

Ale no!

Včera sa ma na základe mojej krásnej brošne plcha (od super O.) jedno dievča spýtalo, keď som jej povedala, čo to je : "aha že smrdíš ako plch?" Ha, vtip roka.
"Nie dievča, som milá ako plch." (až toto je vtip roka, ale zasmiala som sa len ja)

Dnes som na kultúrnej izbe M. dostala štyri komplimenty! :
- keď si vošla, pomyslel som si, že si Francúzka
- super vyzeráš v tej košeli
- to máš naozaj takú peknú farbu vlasov? to si fakt nefarbíš?
- podobáš sa na Janu Kirschner

Človek by si aj pomyslel, čo to za kočandu som :-)))))

Na ceste domov s novým dievčaťom sme si obe poťažkali nad trápením, ktoré väčšinu dievčat vôbec netrápi. Nie, ony nevedia čo to je to mať.  Chlpy na brade, chlpaté ruky, ...
Ponaučenie: aj s touto katastrofou môžem byť Francúzka!

Básnici, Čapek a ja

BÁSNÍCI

Básníci imaginárních bolestí,
vy, kterým se život tak snadno protiví,
které zklamává, unavuje, děsí,
kteří si ho ošklivíte, jím otráveni,
tady, kde já jsem, byste měli být,
uprostřed smutku, v samém středu běd,
zde se mnou, mezi tisíci podobnými:
zde byste mohli o hrůze a hoři pět!

Nie je mi momentálne až tak ťažko na duši, s pánem Josefem však často zdieľam tieto myšlienky.

(Josef Čapek, Oheň a touha, Básníci, 53)

Matka

Infarktujem, nerozumiem, ignorujem, odvrávam iróniou. Povrchná, hysterická, vymýšľajúca si, zábudlivá, urážlivá. 

Zbadám však jej ozajstný bôľ a pichne ma v srdci, ako už dávno nie. Zranená, nepochopená, zdanlivo nemilovaná. Môže sa taký človek správať príjemne, rozumne, empaticky? Nie, nemôže. 

Kiež by som Ťa mohla vytrhnúť a vhodiť do príjmností. Sme si však príliš nepodobné. Nikdy mi ani neuveríš, že cítim, ako veľmi ťažko Ti je. 

Moja mamka. Kedysi som jej povedala, že ju ľúbim len kvôli tomu, že je môj rodič. Že by ma ako človek nikdy v živote nezaujala. Prispela som k jej utŕpeniu...

Je ne parle pas français. J'ai des rêves français.

Keď sa ľudia občas smejú v kine na veciach, ktoré sa im zdajú smiešne vo filme, veľmi ma bolí, že nevidia, že smiešne nie sú, že sú naopak plné utŕpenia.. Cítim sa vtedy veľmi osamelo. Čo to s nimi je?

Kde ste vy ľudia, ktorí cítite? Nevidím vás ani vo svojom živote, cez deň, v kamarátstvach... Chýbate mi. Predsa viem, že existujete. Film by sa sám nenatočil.

Vietor ma láme vo dve, čo nevidí, že srdce už natrhnuté je? Kurevský vietor, hráš šansónom...

Viem, že to ŕ tam byť nemá.