Mikro petrlažán*

Michal ma včera povzbudil do nového príspevku na blogu.

Keď mi napísal, nech niečím prispejem, zamyslela som sa, či mám tak nevýrazný alebo nenasierajúci ma život, že až tak neprispievam. Nie, skôr som dostala opäť priestor na zverovanie sa reálnej osobe a zabudla na toto tu čudo. Ale!

Som chorá a poprosila som dnes J., nech mi nakúpi zeleninu a kuracie krídla na kuraciu polievku. Strašne sa na ňu teším, aj keď necítim ani najmenšiu chuť.
Z obchodu mi zavolal, že majú iba gigantické zelery, či mi má brať aj taký, nakoniec sme sa dohodli na vopred nakrájanej polievkovej zmesi v krabičke.
Keď mi ju doniesol, v sáčku mal navyše malinký petržlen. Bol tak malý, že pri pokladni ho nebrala ani váha, z čoho bola pani predavačka nešťastná.
Neskutočne milý zadarmo petržlen :-)

Dnes som sa rozhodla, že si mesiac nevydžabnem nič na tvári. Iba keby tam mám niečo strašne rušivé, čo by priťahovalo pozornosť.

(* zaznačnujem si, keby si po rokoch nespomeniem na tento obrat, ktorý ma rozosmieva - petržlen v talianskej slovenčine kuchára Massima)

Nebyť

Včera mi bolo povedané, že som sebecká, lebo by som chcela mať už konečne pokoj (po  náročnom období, okolnostiach, bývaní s kde kým, často absolútne bordelárskym, po živote v rodine nie veľmi vydarenej... )
lebo aj ostatní sa trápia, nielen ja.

Niekedy sa mi chce nebyť. Nie zomrieť, ale vôbec nezapočať existenciu. Snáď aj toto nie je sebecké.

Pubertálne nadávky

Na mori sa strhla desivá búrka. Skryli sme sa do šatní, ktoré však mali len malú strechu, takže pred nami sme mali šíre more a do neho šľahajúce blesky.

Miestami ma aj myklo, tak zahrmelo a na nohy nám špliechal dážď. Krásne to bolo.

Nechcelo sa nám však potom už čakaŤ, kým úplne prestane pršať. Tak, že ideme, veď už len kropí.
UHM!

Lialo ako z krhly, ale aspoň už nehrmelo. Tak sme uháňali bicyklami asi 15 minút, ľudia boli po cetsách a chodníkoch len výnimočne.
Neviem komu, ale niekomu z nás (Veronika, ja, Jur - aj Luboš šiel, ale ten sa hral na slušného) napadla najlepšia myšlienka dňa.
Vrieskať nadávky na celé hrdlo, aj tak nikto nerozumie.

Každý okrem Ľuboša dal zo dve ustálené spojenia. Jedno z mojich bolo pojebaný kokot.

Aj nadávka poteší, keď si ju poviete nahlas raz do roka. Čo tak ešte vrešťať na plné hrdlo. Pomedzi ľudí. Čo nič nerozumejú. HA.

(Minulý rok nás (mňa a J.) viezol v aute taliansky manželský pár, ktorý nevedel ani slovo po slovensky.
"má na hlave obrovské ošťaté hovno" - náramne nás to zabávalo.. :3 )

Trieste, 2016

10 korunáčka

J. mi dal 10 korunáčku, keď mi bolo smutno. :-)

Nie som na Pohode.

Ide ma roztrhať. Neviem, či pozerať živý prenos.
Vypínam ho. Lebo spieva PJ a ja tam nie som.
AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA

                                                                           A



KURVA KOKOT PIČA HOVNO ŠŤAŤ GRCAŤ JEBAŤ CHUJ.
Idem behať.

Hudby

Čo mi aktuálne prišlo na rozum, doplním si potom.

Splnené hudobné sny:

Portishead
Thom Yorke s Atoms for peace (toto ešte raz chcem, lebo som bola len na kúsku)
Nick Cave and The Bad Seeds
Lucie
Wanastowi vjecy
Volkova sisters
Bez ladu a skladu

Zatiaľ nesplnené:
Lamb
Esben and the Witch
PJ Harvey
Asaf Avidan
Gogol Bordello
WWW
The Kills
Bat for Lashes

Sen noci nočných motýľov a komárov

Strašne sa mi hnusia nočné motýle. Komáre ma rozčuľujú. Daň za to, že mám okno do peknej záhrady, aj keď som v meste, v ktorom som doteraz nemala problém s hmyzom.

Túto noc sa mi snívalo, že som bola s kamarátkou na nejakom malom festivale, ktorý nás prekvapil, že si môže finančne dovoliť zaplatiť koncert Beyoncé. Čo ma ale prekvapilo ešte viac, kamarátka si zrazu strhla dlhé tepláky a pod nimi mala už nachystané oblečko tanečnice, keďže sa dohodla vopred s Beyoncé, že jej zatancuje. Aj zatancovala. (Ten festival mal rozmer konania asi jednej telocvične na ZŠ s gumenou podlahou, na ktorej sa tanečníci takmer prizabili)

Následne som sa ocitla v nejakej dedine, v ktorej starostom bol poslanec ĽSNS, volal sa Cuper, ale nevyzeral ako Cuper. Došla som do kultúrneho domu (bol to ten z našej dediny) a tam všetci občania s radosťou maľovali steny, všetci mali neskutočnú radosť na tvárach a ospevovali starostu, ktorý tiež v montérkach pomáhal. Došla som za ním a dostali sme sa k téme, že síce neschvaľujem jeho pôsobenie v strane, ale páči sa mi, že je užitočný. On mnou príliš nadšený nebol.

Do toho došli nejakí mladí chlapci, ktorí niesli môj klavír a strašne ho šupli na parkety kultúrneho domu. Asi meter sa ešte pošmykol, až tak zastal. Mne stistlo srdce a strašne som na nich vyletela. Nepomáhalo, len nado mnou mávli rukou.
Jeden z nich bol cigančik, u ktorého som vyzistila, na ktorú strunku môžem zahrať - cigáni sú muzikanti a nedajú dopustiť na svoju rodinu. Rozplakala som ho a odporosoval ma, nech sa nehnevám, ako sa chovali ku klavíru.

Následne som šla na wc, kde ma ozvracalo nejaké dievča, ale nejako neviditeľne a nepáchnuco. Len som o tom vedela, že to spravila. Vôbec som ju nepoznala, ale veľmi sa čudovala, že ja, taká škaredá s veľkým nosom, som zasnúbená.

:-)))))) moja hlava nie je normálna ani počas noci.