Burg Hochosterwitz

Len by som Ťa stískala. 

Nie si mi cudzí, ničím. 

Som pokojná, a to nie som pokojná ani vtedy, keď sa mám sretnúť s človekom, ktorého poznám 10 rokov. 

Môj znak zaľúbenosti je neprítomnosť motýľov v bruchu. Tie tam mávam skoro vždy, vždy, keď mi je nepríjemne. 

Pokojné bruško a kútiky pier samovoľne sa krútia do úsmevu. 

Sedíš mi naproti a ja Ťa ľúbim.

Niekedy by som bola radšej hlupšia.

Mať ľavičiarov rodičov, ktorí sa politike "rozumejú" na základe občasného sledovania TA3 nie je potešujúce.

Mať otca, ktorý vás na základe neviem čoho (asi na základe mojich hundraní proti politike Ruska, proti politike SMERu atď) obviní, že sa mu zdá, že by ste najradšej šli so samopaľom bojovať za Ukrajinu a vstúpiť do sekty - zamrzí.

A keď sa potom vykričíte, čo všetko vás na tom sere, s pocitom, že po takých faktoch a argumentoch by sa volič Fica zahanbil na zvyšok svojho života dostanete odpoveď - "nechápem načo sa ozývaš, keď sa tomu absolútne nerozumieš" - sa hodíte o posteľ a nariekate zo zúfalstva. Zabolí to viac, ako od neznámych mudrcov v diskusiách.

A pritom sú to rodičia, čo chcú pre svoje deti a vnúčatá to najlepšie. Chcú, ale robia presný opak.

Uvnitř tančím (nie film, naozaj)

Po ceste domov začujem ľudovkové spevy, výkriky, hudbu. Už sa usmievam, a to ešte ani nepoznám zdroj.

V jednej miestnosti, starej ošarpanej budovy Univerzity obrany, sú poottvárané okná dokorán.V nich sa mihajú mladí chlapci, vyetšujú sa, tancujú. Vojaci.

Závidím im, no úsmev ma neopúšťa, ešte viac sa prehĺbi.

Doma si konečne pozriem Intouchables (trvalo mi to až doteraz). Pijem víno, lebo sa mi podarila skúška.
Film je krásny. Úprimnosť, radosť, humor, hlboké city. Porozumenie aj napriek odlišnej dimenzii.

Neviem, či existuje niečo krajšie, ako úprimnosť. Rozosmieva oči, znežňuje dotyk,..

Často mám problém byť úprimná, mám strach, že vtedy vyzniem nedôveryhodne, a to znášam veľmi zle. Ak vravím pravdu a ten druhý ma upodozrieva z nekalého úmyslu...
Sprostý strach. Veď človek, ktorého pravda urazí, alebo ju nechce počuť, asi o teba, dievča, nestojí. Ten ťa trápiť nemusí.

Rubrika

Chcela by som žltý pekný pršiplášť, čo vyzerá ako z latexu. S tmavomodrými patentmi na zapínanie. K nemu tmavozelené alebo oranžové alebo červené gumáky.

A páči sa mi meno Rozália a Ester.

2

2 roky. Najkrajšie. Najkrajšie a najťažšie 2 roky môjho života.

Je mi stále záhadou, ako to, že je niekto po mojom boku. Nevedela som si to predstaviť, ako by si mal vyzerať, aký by si bol, aby si dokázal mať rád toto dievča.

Toto dievča je pojašené, stratené, uzavreté, ubolené... No schopné ľúbiť. Z celého srdca. Nielen teba, ale aj zvyšok sveta.
 Keď bolo samé, často mávalo pocit zaľúbenosti, nenamierený k nikomu. Len tak, mávala ním radosť z lásky. Ten pocit malo rado, vzduch jej city nemal šancu zraniť, nemohli sa mu zunovať...

Pohladiť však nedokázal.

Desí ma, že najkrajší pocit, ktorý pri Tebe zažívam, nie je samozrejmý. Pocit pokoja, nájdenia seba samej, zahojenia toho, čo kedysi bolelo.

Michaľany 15.5.2015

Purpurovo modrá
Či konečne ta seba nájdem?
Vábi, no ľaká ma.

Husi krídlami
Čeria mi spomienky.
Krásne a vzdialené

No?

Ako dlho trvá to obdobie zla, kým príde to dobré?

Nejako neodchádza.

https://www.youtube.com/watch?v=CxQfpqPW1Og