Zaradovala som sa, keď Ti mlieko v priesvitnom pohári z IKEI pripadalo americky. Lebo som sa tiež vždy cítila pri takejto kombinácii ako z idilického amerického rána, kde vo filme raňajkuje celá rodina, deti pištia, rozlievajú veci, ale každý má fúzky od mlieka :) (samozrejme z mlieka v priesvitnom pohári, z iného sa nerobia fúzky, to určite nie)
Neviem, či to ľudia robia bežne, ale ja pravidelne. Predstavujem si, že môžem zomrieť pri rôznych veciach. Dnešná cesta ECčkom: v istej chvíli s nami začalo strašne hegať. Samozrejme mi prišlo veľmi smiešno, lebo som si obzrela ľudí ako sa natriasajú, obdareným ženám skáču prsia a zle uležané pramene vlasov vejú dodebilna. Neprestávalo to, a tak som začala premýšľať čo sa deje. Všimla som si rýchlosť, akou ideme a bolo to 156km/h. Neviem, či to je normálne, ale mne sa to zdalo milión a ja som začala premýšľať v akom poradí sa vykoľajili vozne španielskeho (či akého) vlaku, čo si rušňovodič prednedávnom vyhodil z kopýtka... Že či som vo vhodnom vozni, v ktorom by som možno prežila. Vôbec ma to nerozrušilo, len som si tak predstavovala. Tak ako zvyknem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára