Kam odchádza.

Čo prežíva vnútro človeka s depresiou, netuším. Dovolím si myslieť si, že pár skutočne depresívnych momentov som si odžila aj vo svoje hlave. Trvali však krátko, hodinu-dve. Neviem si predstaviť, čo by so mnou spravili dni, mesiace..

Takú utrápenú myseľ by som objala. Aj som objímala, nie raz, nie dva krát... Milovala som ju, aj ju milujem. Cítila som však aj obrovskú nenávisť. Nenávisť k skutočnosti, že niekdajšia láska k životu, ku mne, sa vytráca z tej duše. Obviňovala som toho, od ktorého tá láska prúdi. Mala som chuť kričať, udierať, prestať veriť, vydrať si lásku aj z mojej duše. Prečo sa tomu všetkému Boh prizeral a ešte mu aj priťažoval? Tieto pocity hnevu sa mi prepletali so smútkom a beznádejou.

Bola som rozodnutá, že keď sa mu uľaví, opustím ho. Dovtedy mu pomôžem ako budem môcť, lásku som už na oplátku nedostávala, neverila som, že po tej strate niekde ešte prežíva. Jednoducho láska venovaná mne, umrela.

Spomínam si, ako ho vždy nové tváre aspoň na chvíľu rozptýlili. Moja pre neho neznamenala nič.

Dnes potichu tuším. kam sa na ten čas ukryla. Odložil si ju ku mne. Pomaly mu ju neporušenú vraciam, nabrala však iný tvar.