2 týždne rozchodu. Postupne mi odumieralo vnútro, chcelo sa mi zvracať, nežiť, vyškrabať si zo seba všetko, zabudnúť. Strašne veľa som spávala, aby som nemusela myslieť.
A keď som nespala, tak som plakala. Nevedela som prestať, nechápem odkiaľ toľko sĺz dokázalo ...
Cítila som naničhodnosť, smútok. Ten postupne prechádzal do totálnej prázdnoty. V nej sa začala tvoriť chuť, aby to cítil aj on. Táto chuť si nezaslúži pochvalu, viem.
Nebol to smútok pubertiačky, ktorá zažije ešte 10 lások podobnej tej, ktorá ju práve sklamala.
(aj taký som zažila)
Mňa bolelo reálne srdce. Možno by sa mi kdekto vysmial...
Ja už lepšiu lásku nezažijem. Som rada, že som mu vtedy po 2 týždňoch večer spravila odporný výstup plný pohŕdania a nenávisti, za ktorý by som si v kľudnom stave vylepila facku. Ráno sme si spomenuli, že sa máme radi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára