Prvý rok na výške som mala naozaj študentský.
Kamarátila som sa chvíľu s chlapcom, ktorý bol ten typ umelca, že mu takmer nie je rozumieť, ale aj tak je tak príťažlivo zaujímavý. Púšťali sme si koncert Led Zeppelin na 11. poschodí intráku v učebni.
Jeden večer sme pozerali neviem čo u neho v izbe, kedy som sa dozvedela, že nemá internet, lebo sa mu zaň nechcelo platiť. Tak sme si smskovali.
Zobral ma raz na koncert na Cejl. Skoro som sa zosrala od strachu v tej oblasti.
Koncert bol v práčovni pod zemou, prešuchli sme sa cez rad práčok a dostali sa do veľkej "pivnice". Bolo tam asi 30 ľudí.
Interpréti boli väčšinou bosí a prednášali dramaticky poéziu(ktorá mala trochu jemný tón, nedalo sa to ale nazvať spevom) do super živej hudby. Občas až kričali a ja som mala zimomriavky a išla som vybuchnúť, aké super sa okolo mňa deje. Bolo tam modré svetlo a o tej miestnosti nevedel podľa mňa nikto na svete okrem tých, čo tam akurát boli. A tak to malo byť.
Boli tam aj drogy. Ale mimo mňa a kamoša. On len fajčil a na nohách mal super hnedé kožené topánky na šnúrky, za 60 korún zo sekáču. Na sebe červenooranžový rozťahaný sveter.
Ja som mala v ušiach náušnice od K., v tvare červených úst so zubmi. Veľmi sa mu páčili, tuším aj tej fejk barmanke (hygiena ani nechýrovala o tom, že sa tam predávajú nejaké nápoje). Stratila som tam jednu, snáď spravila niekomu radosť.
(Raz som mu povedala, že smrdieva potom. Na pozeraní koncertu Led Zeppelin mi dal ovoňať potom predlaktie, či je to už lepšie. Mal na sebe napleskanú nejakú vôňu... hahaha. Bol to len kamoš s peknými očami, takže mi na tom až tak nezáležalo :) )
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára