Mám v sebe nejaké grófstvo. J. sa z toho zvykne smiať.
Mávam v sebe veľmi intenzívne pocity, keď vidím nejaký starý kaštieľ, veľkú starú vilu, s prekrásnou architektúrou a veľkou záhradou okolo. Nefarebné, šedé budovy.
Neviem to ani popísať, ale je to ako niečo "čo poznám", "čo som si odžila", "čo mi bolo príjemné a navždy bude."
Neverím na reinkarnáciu, aj keď možno v kútiku duše áno.
Cez víkend som navštívila domov. Boli sme si pozrieť miestny kaštieľ, ktorý má za sebou obrovský krásny park.
Bol šedo hnedý, vysoké stromy boli holé, tiché. Pod nimi zem súvisle pokrytá lístím. Nikým neobrábaná.
Nikde nikto nebol. Stála som na kopci a hľadela na neho. Nechcela som odtiaľ už nikdy odísť. Nechcela som od neho odtrhnúť zrak.
Spomenula som si na pocit, na ktorý som dovtedy nikdy nemyslela. Do tohto parku som zvykla ujsť, keď som chodila do škôlky. Bol v jej tesnej blízkosti.
Veľa detí sa ho bálo, ale ja som ho zbožňovala. Vymýšľala som si v ňom príbehy, hrala som sa sama so sebou na dobrodružstvá.
Neviem čo to je, ale keď si teraz na ten park spomeniem, vytvára to vo mne veľmi zvláštne pocity. Sú príjemné ale veľmi vzrušujúce, príťažlivé voči nemu. Hm.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára