Kam odchádza.

Čo prežíva vnútro človeka s depresiou, netuším. Dovolím si myslieť si, že pár skutočne depresívnych momentov som si odžila aj vo svoje hlave. Trvali však krátko, hodinu-dve. Neviem si predstaviť, čo by so mnou spravili dni, mesiace..

Takú utrápenú myseľ by som objala. Aj som objímala, nie raz, nie dva krát... Milovala som ju, aj ju milujem. Cítila som však aj obrovskú nenávisť. Nenávisť k skutočnosti, že niekdajšia láska k životu, ku mne, sa vytráca z tej duše. Obviňovala som toho, od ktorého tá láska prúdi. Mala som chuť kričať, udierať, prestať veriť, vydrať si lásku aj z mojej duše. Prečo sa tomu všetkému Boh prizeral a ešte mu aj priťažoval? Tieto pocity hnevu sa mi prepletali so smútkom a beznádejou.

Bola som rozodnutá, že keď sa mu uľaví, opustím ho. Dovtedy mu pomôžem ako budem môcť, lásku som už na oplátku nedostávala, neverila som, že po tej strate niekde ešte prežíva. Jednoducho láska venovaná mne, umrela.

Spomínam si, ako ho vždy nové tváre aspoň na chvíľu rozptýlili. Moja pre neho neznamenala nič.

Dnes potichu tuším. kam sa na ten čas ukryla. Odložil si ju ku mne. Pomaly mu ju neporušenú vraciam, nabrala však iný tvar.

16.2.2016 "Áno."

Báseň pre mňa, z 27. mája 2013.

Dž

Zo dňa roku moja
Nulka v očiach svieti.
Sedeli sme spolu,
pouhou cestou na 12-ku.

Ušlo ti ich 12, tuším,
čo už, keď ťa objať musím.
Džgavá rároha ryčí,
že dornychžským žabám čká sa z mačiek.

Mačiek - mačičiek.
Čo už? Čuš,ty trúby púť!

Báseň pre mňa z obdobia medzi:

V kuchyňke študentského bytu,
na dvoch starých kreslách,
tých čo nikto nechcel
a ľúto bolo:
Sedeli sme nocou
iba Boh, ty i ja,
ba páčis´ mi veľmi,
ak hľadáme ho obaja.
Tej noci pocítil som
v hrudi strach a ohník.
Po váhaniach a chybách
sa Ti priznám:
Ľúbim Ťa!


Báseň pre mňa z 16. februára 2016.

Vezmeš si ma?

MZK

Praxujem (akože) v MZK. Som chorá, kýchla som si medzi policami toľko krát, ako hádam ešte nikdy, fakt. Kýcham do šálu a nie sú tam ľudia, tak sa nemusia báť.

Trochu ma tam chytá zúfalosť, že existuje toľko super kníh a ja nemám šancu prečítať si ich všetky za život. Ale zasa som zistila, že si tam môžem požičať napríklad slovník taliansky, ak by sme šli znova do Trieste v lete, nemusím si kupovať. (Objav roka, ja viem. :( :D)

Knižnica je veľmi super. Aj super kresielka má. Budem tam chodiť veľa. (To chcem vidieť)

Krv

Keď som ťa videla prvý krát krvácať z nosa,
skoro som umrela.
Lebo si mi pripadal,
že umieraš tiež.

Neumrel si.
Aj keď celá kúpelňa vyzerala,
že sa tam porozrezávalo minimálne 5 ľudí.
Aj to hemofilikov.

Dnes sa toho už až tak nebojím,
krvky z nosíku. (Mojej stále, dúfam, že mi nikdy nepôjde!)
Bojím sa iného.
Preto prúď, nezastav, nezamrzni.

Áno, ty krv, myšlienka, túžba...

A ja v kabáte, trasúc sa.

Nachytanie čerstvého vzduchu na balkóne. Iné sa nestíha - skúškové.

Mrzne, preto sa pozriem, či na konároch veľkého stromu sú jeho tradiční obyvatelia. 

Dnes je tam len jeden. Malý, čierny, učupený drozd. V podrepe. Nehybne. 

Jaj či si len odolný, ty vtáčik jeden!

Peknosť hudby

Dávnejšie som si uvedomila, že keď niekomu pustím hudbu, ktorá sa mi strašne páči, počas toho, ako mu ju púšťam, sa mi zdá nezaujímavá, oničom. Neviem prečo to tak je. Vždy sa zľaknem, že sa mi už navždy prestala páčiť.

Mamka mi dokonca dokázala znechutiť hudbu Jara Filipa. !!! To sa ani nedá veď. Šak on má super.
Predchvíľou sa mi PJ Harvey zdala byť málo zaujímavá už, lebo som ju poslala kamarátovi. No ešte ona nezaujímavá ...

Ale potom si ju (hudbu, ale aj PJ) pustím sama pre seba a znova ju ľúbim. Divný jav. Asi sa cítím nepríjemne, keď tuším, že ju ten druhý neocení tak ako ja a nasmerujem svoje znechutenie voči skladbe.

NIKDY VÁM UŽ NIČ NEPUSTÍM! Hahahhahahaaa. Iba ak by mal niekto taký super hudobný vkus ako ja. To by som zvážila.

Vianočné dni

Tieto Vianoce mám zázračne pomerne kľudné. Prispieva k tomu asi môj dospelejší postoj, že si nechávam v sebe svoje nervy nad vecami, z ktorých ma ide roztrhnúť. Tak je o jedno hundranie a o jeden krik menej. Neopetovanému kriku sa potom nechce pokračovať a je pokoj :)

Dostala som celkom pekné darčeky. Vo veľmi peknej darčekovej taške! Pozerám sa akurát na ňu a ani neviem, prečo sa mi až tak páči, lebo je dosť čačaná.

(Pijem akurát espresso vyrobené v mamkinom kávovari Dolce gusto, s prevareným mliekom v takom tom hliníkovom hrnci čo vreští keď vrie a prisypala som si škoricu. Zbožňujem jej vôňu :3 aj chuť aj všetko. Super je. Káva pomenej, ale to nevadí. Jurčik mi spraví lepšiu, keď budeme spolu, dostal na Vianoce pražičku na kávu :) )

Máme gigantický vianočný stromček. Ľúbim ho. Aj babke (tej, po ktorej sa podobám na Brežneva) sme boli vyzdobiť stromček. Babka je malinká, s čiernymi smiacimi sa očami. Veľmi rada maškrtí a má najlepší humor sveta - ticho zahundre srandu bez smiechu a ja sa až splačem od rehotu. Dali sme jej na stromček veľa saloniek, tak sa tešila, že bude mať na čo chodiť. (Na druhý deň jej ocko povedal, že by mala schudnúť a strašne sa urazila, že veď nie je najtučnejšia na svete :D Strašne mi je ľúto, že som pri tom nebola, lebo to muselo byť na ZOŠIKAŇE :D)

Babka mi rozprávala, aký som bola bitang. Aj z toho som sa smiala strašne. Z tých príhod som asi fakt bola - dobrodružne som jej utekala a vždy keď ma už išla na ulici chytiŤ, s rehotom som vyštartovala ďalej. Raz pri úteku som vbehla do nejakého obchodu a skryla sa za plachtu nejakú. Nevedela ma nájsť. Mala som asi 4 roky.

25.12. mi bolo celý deň do smiechu, rehotala som sa z hoc čoho. Ale strašne, ani som nevedela prestať miestami. Nenormálniem niekedy. Ale, smiať sa dobre je.

Bez hanby najmenšej - zbožňujem darčeky. A keď ma chce niekto obdarovať, tak mu nebránim. Šak asi to aj jeho teší, že mi niečo daruje. Asi som neskromná a hrozná. Jój. (Ešte nejaké dostanem, jemine, ako sa teším :D) O:-)